KAPLNKA PIATICH ŽELANÍ
Okrídlená dávnou minulosťou býva povesť o malej štíhlej kaplnke v Novej (dnes Štefánikovej) ulici, stojacej kedysi na konci mesta pri mostíku nad hlbokým výmoľom. Obstúpená stromami mala pripomínať tragédiu malého dievčatka, ktoré sa utopilo v kalnej vode rozvodneného rigolu, odvádzajúceho po búrke dažďovú vodu z kopcov pri Kalvárii. V roku 1832 neznámy maliar zvečnil štetcom podobu malej sakrálnej stavby, no ústna tradícia rozširovaná Hlohovčanmi k nej rokmi domaľovala dojímavý príbeh s pútavou myšlienkou.
V roku 1929 sa hlohovský staviteľ Jahelka rozhodol postaviť na voľnom pozemku pri spomínanom mostíku nový dom. V Novej ulici to bola najbližšia voľná plocha k centru mesta, ale bezproblémovej výstavbe stála v ceste malá kaplnka a sťažnosti veriacich, ktorí nesúhlasili s jej zbúraním. Riešenie napokon našiel dekan hlohovskej farnosti Pavol Šiška. Súhlasil síce s odstránením tejto stavby, ale vzhľadom na tradíciu, ktorá sa ku kaplnke viazala, nariadil preniesť všetky jej atribúty do novopostaveného domu. Sakrálnu stavbu teda zbúrali a časť predmetov z nej premiestnili do novej menšej kaplnky zakomponovanej do nového domu. Oltárny obraz Piety s ukrižovaným Ježišom Kristom namaľoval v roku 1929 známy hlohovský maliar a reštaurátor Michal Karaba. Pod oltárik umiestnili drevenú sochu ležiaceho dieťaťa opierajúceho si hlavu o umrlčiu lebku. Na oltár postavili ďalšie menšie sochy svätých, na dvere kaplnky osadili novú kovanú mrežu. V takejto podobe je stavba známa aj dnes všetkým okoloidúcim pri dome č. 34 na Štefánikovej ulici. Čo sa však zo starej do novej kaplnky už nedostalo bola drevená polychrómovaná socha Svätej Rozálie, ktorú majitelia domu uchovávajú už po niekoľko generácií. A práve socha tejto svätice otvára zamotané klbko príbehu, ktorý poznám z rozprávania starých rodičov bývajúcich v tomto dome takmer polstoročie. Podľa neho niekedy začiatkom 19. storočia žili v dome v blízkosti odvodňovacieho jarku manželia. Dlho nemali deti a keď sa im po dlhých rokoch čakania narodilo vytúžené dievčatko, o niekoľko rokov neskôr ho stratili práve v rozvodnenej priekope, keď po silnej búrke vypadlo z furmanského voza do kanála, kde sa aj utopilo. Zo žiaľu a na pamiatku postavili na tomto mieste kaplnku so sochou dieťatka opierajúceho sa o ľudskú lebku. K tomuto príbehu sa neskôr pridal ďalší o tom, že modlitbou pri nej sa každému splnia dve veľké želania. Avšak nato, aby sa dve želania splnili je potrebné vyplniť tri želania vyslovené a vypočuté vnútorným hlasom od tých, ktorí už nie sú medzi nami. Preto kaplnka piatich želaní. Jediným skutočným problémom na celom príbehu je už spomínaná socha Svätej Rozálie. Znalci kresťanskej histórie totiž vedia, že Svätá Rozália je najviac spätá so zázračnou udalosťou v roku 1624, kedy sa jej pozostatky našli na hore Pellegrino pri Palerme. Po jej prenesení do chrámu v Palerme náhle skončila v meste morová epidémia. Aj Hlohovčania Svätú Rozáliu stvárnili ako ochrankyňu pred morom a to na mariánskom stĺpe z 18. storočia stojacom na námestí. Ak teda socha Svätej Rozálie bola aj súčasťou pôvodnej kaplnky na Štefánikovej ulici, vznik tejto sakrálnej stavby by skôr mohol súvisieť s morovou epidémiou pustošiacou mesto v druhej polovici 18. alebo začiatkom 19. storočia. Nech však už boli dôvody pre postavenie „kaplnky piatich želaní“ na konci vtedajšej Novej ulice akékoľvek, jej moc piatich želaní je zdá sa neodškriepiteľná. Pretože aj v bežnom ľudskom živote platí, že na to aby človek dvakrát dostal dobro, musí trikrát dobro rozdať.
Jozef Urminský ml.