Muž s richtárskou palicou
Richtár Ján Híroš, sa vďaka oslavnej básni z r. 1827 stal nesmrteľný
Nepravidelný tlmený zvuk krokov doliehajúcich z františkánskeho kostola nad nami, podchvíľou krájal posvätné ticho podzemnej hrobky. Vo svetle žiarovky cez víriaci sa jemný prach z opadávajúcej prevlhnutej omietky sme na drevenej tabuľke pritlčenej o veko hrobovej komory čítali: „PERILUSTRIS ANUS (?) JOANES HIROSS, HUIUS CONTUS, CONFI OBIIT DIE 30. aprilis 1853.“ Skromný hrob jedného z najobľúbenejších richtárov Hlohovca 19. storočia sa v ničom nelíši od ostatných. Svoj takmer nenarušiteľný pokoj (porušený iba v r. 1971 vykrádačmi hrobov) tu popri Jánovi Hírošovi zdieľajú aj niektorí členovia rodiny Erdődy, prevezení zo zrušeného kláštora Sv. Kataríny a rehoľní bratia františkánskeho rádu.
Spolu jedenásť rokov stál mešťan, Ján Híroš na čele magistrátu mestečka Frašták. Úrad prvého muža mesta spravoval práve v čase, kedy sa Hlohovec začínal ekonomicky vzmáhať a a vzhľad mesta začal nadobúdať oveľa dôstojnejšiu podobu, než akú vykresľoval Alojz Mednyanský vo svojej Malebnej ceste dolu Váhom v r. 1844. Podľa cestovateľa so šľachtickým titulom dýchal Hlohovec začiatkom 19. storočia dvojakým životom. Ten krajší, lepší a zaujímavejší prebiehal na zámku obklopenom prekrásnym parkom, druhým úplne všedným a nevábnym životom žilo mestečko pod zámkom. Porovnanie by to bolo akiste objektívne, keby o samotnom mestečku nepísali okrem Mednyanského aj ďalší autori a vo svojich skicároch ho nezachytili viacerí maliari. Všetkých týchto umelcov práve mestečko pri brehu Váhu nadchlo natoľko, že napríklad rakúsky dvorný maliar Thomas Ender zvečnil na plátne niekoľko pohľadov na Hlohovec v 19. storočí. Pre históriu je obzvlášť cenné námestie s farským kostolom, v pozadí s Lehelovou vežou a v popredí s vážnicou. Obraz z obdobia okolo r. 1837 verne zachytáva centrum mesta, v ktorom v tom čase žil aj známy richtár Ján Híroš. Okrem vizuálneho obrazu Hlohovca existuje okrem vedút aj ďalší cenný – písaný pohľad na mestečko s opisom zásluh obľúbeného richtára. Česky písaná báseň od neznámeho autora s názvom Vděčná památka vysoce vážného a velmi slovutného muže p. Híroš Jánoša privilegiátneho městečka Fraštáku od roku 1923 až do roku 1827 velmi dobře zaslúžilého richtáre, vykresľuje Híroša ako obľúbeného energického muža, ktorý inicioval a riadil postavenie vážnice a studne na námestí, prispel k vydláždeniu ciest a k vyrovnaniu dovtedy mimoriadne hlbokej cesty Hore Beranom ku kostolu. Jeho dom stál nad Hlbokou cestou v Hlohovej Ulici, bol priestranný a upravený, v oknách v lete kvitli muškáty, hyacinty a tulipány, v záhrade rôzne druhy bylín. Pod domom sa nachádzala priestranná pivnica, v ktorej mohlo naraz mlátiť obilie vraj až tridsať mlatcov. Obľúbenosť Jána Híroša, ako richtára však nespočívala len v jeho energickom konaní, ale najmä v povahe. O nej básnik napríklad napísal: „Toť jest richtár Híroš Jánoš, dobré mysly veselý, nepripustí žádnú žalost, v srdci pokojný je, smělý.“ Svoje richtárske pôsobenie zopakoval po oslavovanom období 1823-1827 Ján Híroš ešte dvakrát, v r. 1831-1835 a 1841-1844. Posledné volebné obdobie však neabsolvoval celé, namiesto štyroch rokov, na ktoré bol richtár volený, odslúžil len tri. Ako richtár vykonával svoju funkciu v mestskom dome, kde sa mestský magistrát tvorený dvanásťčlennou mestskou radou (prísažnými) a richtárom pravidelne stretával. Richtár dostával za výkon svojho úradu 50 zlatých ročne, bol oslobodený od daní a robôt a mal príjem z pokút. Mestským zamestnancom s najvyšším platom však rozhodne nebol. Najvyšší príjem dostával mestský notár, čo ročne predstavovalo 250 zlatých. Hlohovskí richtári, tak ako ich opísal Arpád Felcán v knihe Hlohovecko... zastávali rôzne profesie. Viacerí boli remeselníci – ako napr. krajčír, bednár, štrangár, ale boli medzi nimi aj obchodníci, krčmári, advokáti. Po skončení volebného obdobia sa každý richtár zaradil v povinnostiach medzi ostatných obyvateľov mestečka a žiadne zvláštne privilégiá mu z tejto funkcie nevyplývali ani po smrti. O mieste posledného odpočinku richtára rozhodovala len finančná situácia každého z nich. Ján Híroš zrejme odkázal určitú finančnú hotovosť kláštoru, aby tu mohol byť pochovaný. Opačným príkladom je richtár Ján Martinkovič (v úrade v r. 1801-1802), ktorého pochovali na obecnom cintoríne za mestom v dnešnej Šafárikovej ulici a ktorého náhrobnú dosku uchovávajú vo Vlastivednom múzeu.
V súvislosti s prvými mužmi mesta som si už toľkokrát kládol otázku, prečo práve meno richtára Jána Híroša, spomedzi tých všetkých richtárov, starostov, predsedov Mestských národných výborov a primátorov stojí najvyššie. Asi to nebude len v tom, aký výsledok práce po sebe zanechala každá hlava Hlohovca, ale najmú to, aký zostal v očiach mesta a jeho obyvateľov, ktorým vo svojom volebnom období slúžil.
Jozef Urminský ml.