Zabudnuté hroby
...a nevšedné tajomstvá stredoveku
Hrob pod dlážkou špitálskeho kostola ukrýval telo vznešenej Hlohovčanky
Okamihov, kedy sa v živote človek na chvíľu zastaví čas, nebýva príliš veľa. Zvyčajne sa nás takýto zážitok dotkne až vtedy, keď sa ocitneme pred vecou, človekom, či udalosťou, ktorá nás v myšlienkach vracia do minulosti. Do minulosti vlastne, ale aj dávnej, nepoznanej. Sami dokážeme čas v živote zastaviť snáď iba raz. A to vtedy, keď z neho odchádzame. Vo veľmi vzdialenej minulosti, ktorú počítame na päť stoviek rokov dozadu, sa odohral aj jeden príbeh. V tom čase nebol pre ľudí ničím výnimočný, ale pre archeológov, ktorí v r. 1971-74 kopali pod hlohovským špitálskym kostolom Sv. Ducha, mal cenu nesmiernu.
Práce na architektonickom a archeologickom výskume špitálskeho kostolíka sa začali v r. 1972, keď si objekt prenajalo Vlastivedné múzeum v Hlohovci. Postupujúca asanácia domov starého mesta v mestskej časti Lúka pri Váhu sa práve zastavila pred schátralou budovou špitálika a akoby zázrakom sa vyhla aj kamennej uličke a budove bývalého Berného úradu. Starí Hlohovčania poznali špitálsky kostol Sv. Ducha ako veľmi starobylú stavbu a už v minulosti o nej vraveli, že je jednou z najstarších v meste. Vedelo sa o nej napríklad aj to, že kostol so špitálom založil Mikuláš Kont, majiteľ hlohovského panstva v rokoch 1349-1367 a že po ňom jeho správu prebrala Kontova manželka, Klára. Všetko ostatné nedopovedané objasnil až spomínaný výskum. Archeológiovia a pracovníci Pamiatkovej správy (výskum viedol I. Pastorek) totiž zistili, že pred výstavbou kostola ležala na jeho mieste pred tatárskym vpádom v r. 1241-42 pôvodná osada Hlohovec. Presnejšie, rozprestierali sa tu v blízkosti rieky kováčske pece a o čosi ďalej smerom do mesta aj najstaršie domy. Po tatárskom vpáde mnohé stavby vyhoreli a zanikli. Až okolo r. 1349 založil Mikuláš Kont pri ceste od rieky smerom do mesta budovu špirála a kamennú obdĺžnikovú stavbu kostola. Budovy pôvodne neboli prepojené a do kostola sa vstupovalo zo západnej strany od rieky. Budova mala spočiatku rovný trámový strop a maltovú dlážku ležiacu až 200 cm pod súčasným terénom. Terén viackrát okolo zvyšovali, čo dokazuje aj nízko položený bočný vstupný portál v južnej stene kostola. Aj vo vnútri sa terén zvyšoval, celkovo štyrikrát. Kostol bol sám o sebe výnimočnou stavbou. Vo vnútri bol v časti pri oltári rozdelený priečkou, pričom úzky priestor slúžil buď ako sakristia alebo liturgická krypta. Kontovci a ďalší potomkovia rodiny Ujlaky venovali kostolu náležitú pozornosť a podľa všetkého niektorých príslušníkov tejto šľachtickej rodiny tu aj pochovali. Počas výskumu v spomínaných rokoch sa vo vnútri kostola našla veľa ľudských, zväčša rozhádzaných kostí. V jednom prípade však archeológovia mali naozaj šťastie. Okrem troch tehlových krýpt zo 17. stor., ktoré objavili za oltárom a v prednej časti kostola, našli v hĺbke 180-200 cm neporušený hrob mladej ženy. Jej výnimočné postavenie medzi pochovanými dokladal aj fakt, že ženu uložili na čestné miesto pred oltár a to ešte v čase, keď pod kostolom neboli vybudované krypty. Navyše, keď krypty budovali, akoby zámerne obišli miesto hrobu mladej ženy a podzemné priestory vybudovali vedľa, hoci často sa práve krypty budovali priamo pred oltárom. Je pravdepodobné, že stavitelia v 17. stor. o tomto hrobe vedeli, mohol byť totiž zreteľne označený v dlážke a práve z dôvodu významného postavenia zomrelej, jej hrob zachovali. V múzeu je dodnes uložená pôsobivá bronzová ozdoba z jej opasku s prelamovaným ďatelinovým ornamentom, ozdoby šiat, jantárový náhrdelník a bohato zdobená sieťka do vlasov so zachovaným, sýto hnedým až načervenavým prameňom vlasov dokazujú, že v kostole pôvodne pochovávali príslušníkov vyššej spoločenskej vrstvy. Ako sme spomenuli, kostol bol totiž v 15. storočí, teda v období, kedy tu uložili aj mladú vznešenú ženu, v majetku Ujlakyovcov. Podľa patronátneho práva mali práve oni ako zakladatelia a vlastníci objektu právo nechať sa tu pochovávať. Je nepochybné, že rodina túto možnosť využívala. Pre ostatných, vznešených obyvateľov mesta zostávala možnosť nechať sa za patričný finančný obnos po smrti uložiť vo farskom kostole, vo františkánskom kostol Všetkých svätých alebo, tak ako pre pospolitý ľud len na cintoríne. Pôvodne sa hlohovské cintoríny rozprestierali okolo kostolov Sv. Michala, Všetkých Svätých, kaplnky sedembolestnej Panny Márie na dnešnom cintoríne a okolo kostola Sv. Ducha. Pochovávalo sa však tiež aj v kaplnke hlohovského hradu a na pohrebisku bez sakrálnej stavby, ktorý ležal nad križovatkou Vinohradskej a Šafárikovej ulice.
Jozef Urminský ml.