Podzemné chodby a pivnice starého Hlohovca
Hlohovské podzemie. Vždy tajomné a záhadami opradené miesto, akási " trinásta komnata" jeho bohatej histórie. Takmer nevyčerpateľný zdroj povestí a legiend s vymyslenými príbehmi, ale aj nezvratnými historickými skutočnosťami.
Počiatky toho, čomu dnes vzletne vravíme hlohovské podzemie sa začali písať okolo roku 1349, kedy uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou daroval trom synom Vavrinca zvaného Sclavus majetky v Hlohovci. Jeden zo synov, známy Mikuláš Kont významne prispel k rozvoju dvoch osád pod hlohovským hradom aj tým, že sem povolal novú vlnu kolonistov z nemecky hovoriacich krajín. Prisťahovalci zo Saska a zrejme aj z Valónska sa tak od 14. stor. pridali k pôvodným obyvateľom, ako aj ku kráľovským hosťom, pozvaným do Hlohovca po tatárskom plienení. Práve tento druhý kolonizačný prúd veľmi pozmenil vzhľad domov v Starom i Novom Hlohovci. Domy sa začali budovať z trvanlivých materiálov ako boli kameň a pálená tehla. Práve vďaka etnickej rôznorodosti obyvateľov Hlohovca bol vzhľad dvoch osád pod hradom v období gotiky veľmi rozmanitý. Popri klasických polozahĺbených domoch s prútenou konštrukciou stien tu stáli domy s kamennou podmurovkou a nabíjanými stenami ako aj domy s celokamennými múrmi s použitím pálenej tehly. Pod týmito domami súčasne vznikali aj najstaršie kamenné pivnice mestečka. Ležali priamo pod domami, veľmi často po dĺžke parcely s presahom do ulice, pričom mali tvar úzkej chodbovitej pivnice s valenou klenbou. Do pivnice viedla pomerne dlhá pozvoľne klesajúca úzka šija doplnená výklenkami pre osvetľovacie telesá. Súčasťou podzemných objektov boli taktiež šachtice, studne, zbožné jamy a pod. Pivnice sa tak stali dôležitým hospodárskym zázemím každej usadlosti mestečka, no ich úloha bola od prvopočiatkov aj v ochrane obyvateľov pred nebezpečenstvom. Vážna hrozba prišla v 15. stor. v podobe husitov a bratríkov, no najväčšiu pohromu zažili dediny a mestečká až v 16. a 17. stor. od Turkov. Pivnice sa ukázali ako nedostatočné útočiská, preto sa začali medzi nimi budovať spojovacie chodby. V tomto ohľade ani hlohovský hrad nebol výnimkou. Ako jediný opevnený bod nad Hlohovcom mal zrejme od prvopočiatkov únikovú chodbu alebo tunel, a to pravdepodobne už v 14. stor. Doposiaľ skúmané podobné chodby z hradov 13. - 15. stor. nasvedčujú, že išlo o kopané, nie príliš dlhé tunely, ústiace spravidla do hradnej priekopy, k hradnému svahu pokrytému krovinami alebo k inému prirodzene chránenému miestu. Jednou z možných alternatív, kde sa na hlohovskom hrade takáto chodba mohla a môže dodnes nachádzať, je bývalý hradný bastión, dnes terasa hlohovského zámku. Časť tu zachovaných podzemných priestorov je spolu s pivnicou ležiacou pod františkánskym kláštorom jedným z najstarších zachovaných podzemných priestorov mesta. K najstarším pivniciam patrí aj veľká kamenná pivnica objavená počas výstavby kruhového objazdu, do ktorej sa pôvodne vstupovalo z Kamennej uličky. Ako stavebný materiál sa v Hlohovci spočiatku používal kameň z okolia Koplotoviec, od 16. stor. sa čoraz viac najmä pri výstavbe klenieb uplatňovala tehla. Monumentálne do dnešných dní pôsobia renesančné a barokové pivnice Hotela Jeleň, pivnice vedľa hlohovského zámku, či Fraštackej vinárne. K pivniciam a chodbám sa viažu aj povesti, ktoré vravia o dlhých tuneloch ústiacich kdesi ďaleko za mestom. Hoci povesti majú v istých skutočnostiach reálny základ, pravda o únikových chodbách je predsa len trochu iná. Pivnice boli naozaj spojené chodbami, no ich dĺžka nebola dlhá, pretože technicky sa len ťažko realizovali budovania dlhých chodieb do takých nestabilných pôd, akými sú napríklad íle pod hlohovským zámkom. Typickým príkladom mýtu o podzemných priestoroch je predstava o podzemnej chodbe vedúcej popod Váh až k Leopoldovskej pevnosti. Do roku 1683, kedy dokončili pevnosť v Leopoldove, nebolo zmyslom a ani cieľom uskutočniť tak náročný projekt, akou bola stavba chodby z hradu patriaceho Turkom k cisárskej pevnosti. Aj keď nám v tejto chvíli z týchto tvrdení skôr ironicky vyplýva, že Hlohovčania naozaj neboli až takí usilovní "krtkovia", za akých ich pokladali mnohí romantici, nemožno obísť a neobdivovať rozsiahlu sieť pivníc a chodieb, ktoré pod mestečkom vyrástli od 14. storočia.
Jozef Urminský ml.