V osade pravekých ľudí na Panskej Nive
(Stavajú si dnes Hlohovčania domy na pravekých obydliach a hroboch?)
Pred viac ako päťdesiatimi rokmi začala medzi železničnou stanicou a Kamennými Horami vyrastať "Nová štvrť" domov a ulíc. Kedysi najúrodnejšia časť Hlohovca - "Panská Niva," zaberajúca pôvodne široký rovinatý chotár od bývalého hlohovského pivovaru až k budovám Drôtovne, sa postupne stratila v spleti nových ulíc rozrastajúceho sa mesta. Len jej severná časť pod Starými Horami dlhé roky odolávala novej výstavbe, až ju napokon celkom nedávno takmer úplne pohltili ulice Panská Niva, Rovná, Okrúhla, Slnečná a Starohorská.
Keď začali v 70. rokoch 20. st. budovať prvé domy na ulici Kamenohorskej a Československej Armády, nejednému stavebníkovi sa pri zemných prácach podarilo nájsť staré črepy z rozbitých nádob, bronzové predmety, či ľudské kosti. No nie všetci dokázali rozpoznať v starých predmetoch unikátny objav. Len pánom, K. Tvrdému, J. Moravčíkovi, M. Dubrovayovi a J. Krupovi vďačíme za to, že svojimi objavmi upozornili na dovtedy neznáme praveké pohrebisko. V r. 1977 na základe týchto objavov, slovenská archeologická ročenka (AVANS) obšírne informovala verejnosť o žiarových, ale aj kostrových hroboch z mladšej a neskorej doby bronzovej. Teda z obdobia od ktorého nás delí vyše 3200 až 2 700 rokov. Takmer všetky z objavených hrobov obsahovali nádoby, prevažne išlo o urny s popolom zomrelého a kúskami bronzových predmetov. Okolo boli rozostavané ďalšie nádoby so zvyškami potravy. Jedlo sprevádzalo takmer každého mŕtveho a slúžilo ako obživa pri jeho ceste na druhý svet. Ostatné hroby, väčšinou z neskorej doby bronzovej a st. doby železnej boli kostrové, no ich výbava nebola až taká bohatá. Aj keď objavené pohrebisko prinieslo veľa odpovedí, jedna podstatná otázka zostávala stále nezodpovedaná. Kde vlastne žili títo ľudia, ktorí napokon spočinuli na úbočí Kamennej Hory? Prešlo ďalších dvadsať rokov, až konečne v r. 1996 a 1997 sa na poliach pod Starými Horami, pri jesenných orbách začalo objavovať nápadne veľké množstvo pravekej keramiky a kamenných nástrojov. Najväčším objavom bolo torzo ženskej sošky - venuše, s naznačenými vlasmi a ozdobou krku. Bol to prvý nezvratný dôkaz o tom, že pred 6 000 rokmi, v ml. dobe kamennej stála na tomto mieste praveká osada. O tri roky neskôr sa na mieste s nálezmi začalo s výstavbou novej Starohorskej ulice. Ešte predtým však archeológovia urobili na nezastavanej ploche výskum. Pomocou zemných strojov odkopali hornú vrstvu ornice od 30 do 100cm. Bolo to v máji r. 2 000, keď sa po prvýkrát spod hliny vynorili kolové jamy z pravekých domov a rôzne zahĺbeniny plné keramiky a nástrojov. Pravekí ľudia tu zanechali kamenné sekeromlaty, sekery, parohové palice, kostené ihly, šidlá, čepele kamenných nožíkov zhotovené z pazúrika a obsidiánu (tzv. sopečného skla) a v ruke modelovanú keramiku zdobenú červeným a žltým minerálnym farbivom. V jednej z plytkých jám ležala na boku v skrčenej polohe kostra ženy vo veku 40 - 60 rokov. Pred tvárou odvrátenou na západ mala žena položené obe dlane a v nich malé rybničné korýtko. Ľudia ml. doby kamennej opustili osadu na Panskej Nive po niekoľkých desaťročiach a presunuli sa na iné úrodné miesto v okolí. O necelých tritisíc rokov neskôr vybudovali po oboch stranách potoka prameniaceho z dvoch studničiek pod Sedliskami (Sorošom) svoje obydlia ľudia mladšej doby bronzovej. Bola to práve tá osada, ktorá sa hľadala už v r. 1977 v súvislosti s objaveným pohrebiskom na ul. Českosl. Armády. Ak by sme si predstavili túto krajinu v období doby bronzovej, mohli by sme s určitosťou povedať, že posvätné miesto mŕtvych ležalo od dediny necelých sto metrov. Delilo ich navzájom len močaristé údolie, ktoré sa postupne dvíhalo k južnému svahu s výhľadom do údolia Váhu. Bodku za starým osídlením Panskej Nivy dalo napokon Veľkomoravské obdobie, keď v 9. storočí sa tu rozprestierala Slovanská osada. V ďalších storočiach tu boli už len polia a pasienky. Až 20 stor. sa odvážilo vstúpiť na miesta, kde žili a zomierali pravekí ľudia a kde sa rodili i zanikali mnohé životné príbehy dávnej minulosti.
Jozef Urminský ml.