Hrad Hlohovec v r. 1100 - 1200 a slávna Zoborská listina
Deväť storočí v dejinách Hlohovca
Kráľovský hrad Hlohovec ležiaci na západnej hranici uhorského kráľovstva a zároveň aj hraniciach Nitrianskeho údelného kniežatstva sa na začiatku 12. storočia ocitol v dejisku ozbrojeného konfliktu dvoch znepriatelených bratov, uhorského kráľa Kolomana a jeho mladšieho súrodenca, Nitrianskeho a Biharského kniežaťa Almoša. Dlhodobá snaha kráľovho brata o oslabenie vplyvu panovníka vyústila do Almošovho odchodu do Svätej Zeme, kde podstúpil pokánie. Keď sa však z ďalekej krajiny po čase vrátil, kráľ mu už nedôveroval a nedovolil mu zaujať Nitrianske a Biharské údelné kniežatstvo, čím tieto dva samosprávne celky v rámci Uhorska prakticky zanikli. Almošov hnev nenechal na seba dlho čakať. Najskôr sa pokúsil svojho brata zabiť, no po neúspešnom atentáte sa obrátil o pomoc na nemeckého kráľa Henricha V. a českého kniežaťa Svätopluka. Henrich V. vtrhol do Uhorska a obľahol bratislavský hrad, Svätopluk vpadol na Považie pri Trenčíne, odkiaľ pokračoval so svojim vojskom, pustošiac kráľovské majetky, Dolným Považím okolo Hlohovca a ďalej na juh až po ústie Váhu do Dunaja. Hlohovec bol strategickým bodom, ležal pri obchodnej ceste pri vážskom brode a bol vstupnou bránou do Nitrianskeho kniežatstva zo západu. Pod hradom, ktorého počiatky sa kladú do druhej polovice 9. storočia, jestvovala osada s rovnakým názvom, situovaná na piesčitej riečnej terase nad riekou. Z hradu bol vynikajúci vizuálny kontakt na celé západne ležiace územie až po vrchy Malých Karpát. Po vzniku Uhorského kráľovstva a začlenení západného Slovenska do neho, práve toto územie medzi riekami Váh a Morava tvorilo vnútornú obrannú líniu, tzv. konfínium, pričom hrad Hlohovec sa začlenil do obrannej pohraničnej línie, ako jeden z hlavných strategických bodov. Sídlo sa vyvinulo pri brode na odbočke Považskej cesty spájajúcej Považie s Ponitrím. Ako kráľovský hrad bol v 12. – 13. storočí sídlom komitátu, jeho význam podčiarkuje aj skutočnosť, že sa stal aj sídlom administratívno-správnej jednotky označovanej ako Szolgagyőr. V pohnutých rokoch začiatku 12. storočia, bol zrejme viackrát obliehaný. V roku 1109 po vpáde kniežaťa Svätopluka prišiel útok moravského kniežaťa Ota na kráľovské majetky v okolí Nitry. Nevedno, či pri tomto útoku bol hlohovský hrad skutočne aj dobitý, ale rozhodne ako fungujúce a životaschopné sídlo musel jestvovať aj naďalej, pretože v roku 1113, keď po odtiahnutí česko-moravských vojsk dal na podnet uhorského kráľa Kolomana opát benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore, Godfríd spísať svoje majetky a odlíšiť ich od kráľovských, bol hrad Hlohovec spomínaný ako kráľovské sídlo hradných kastelánov – jobagiónov s pomerne rozsiahlou majetkovou držbou vo svojom okolí. Neveľký dokument s rozmermi (46 x 62 cm), ale obrovský svojim významom, uchovávaný dodnes v depozite Biskupského úradu v Nitre, je prvým priamym svedectvom nielen o existencii hradu, ale aj o jeho životaschopnom fungovaní, pričom, popri ňom vstupujú v písomnej podobe do dejín aj viaceré okolité dediny Hlohovca. Okrem hradu Hlohovec (Golguz) to boli Bojničky (Boencza), Koplotovce (Locuplot), Madunice (Medenz), Červeník (Bin), zaniknutá dedina Kostoľany (v chotári Šulekova) Ratkovce eventuálne Horné a Dolné Otrokovce (Adradic), Siladice (Saladize) a Tepličky (Tavvicz). V tomto čase patrila väčšina majetkov zoborskému opátstvu a časť kastelánom hradu Hlohovec.
Jeden z dvoch 900 ročných pergamenových listov označovaný aj ako druhá zoborská listina je tak všeobecne považovaný za rodný list pre mnohé dediny ležiace v okolí Nitry, ktorých korene siahajú hlboko do včasného stredoveku. Oba dokumenty zoborských listín vytvorené skryptormi v kláštore sv. Hypolita v Nitre na Zobore vznikli v čase začínajúceho druhého desaťročia 12. storočia, ako sme už spomenuli, po ozbrojených konfliktoch medzi uhorským kráľom, jeho mladším bratom a spojencami. Zostáva už len zodpovedať, ako vlastne dopadol po všetkých týchto peripetiách Kolomanov neposlušný brat Almoš. Keď sa v roku 1115 opäť prezradilo pripravované sprisahanie proti uhorskému panovníkovi, organizované jeho bratom, dal Koloman Almoša a jeho malého syna Bela zajať a oboch oslepiť. Bol to v tom čase bežný, najprijateľnejší spôsob a zároveň najúčinnejší trest pre pokrvne zviazaných ľudí. Pre hlboko veriaceho kráľa to bolo aj jediné možné riešenie, ako vyradiť z boja o trón pokrvného príbuzného a zároveň v zmysle božieho desatora zachovať samotný život svojmu blížnemu.
Jozef Urminský ml.