Osada povstala z popola (Hlohovec v r. 1200 – 1300)
Deväť storočí v dejinách Hlohovca
„Vozy naložené tovarom pripraveným na trh do Hlohovca stáli na brehu rieky. Pohoniči sa práve dohadovali s kupcami a kráľovským vyberačom mýta na jeho prevoze, no veľká voda po jarnom topení snehu nedovoľovala prekročiť Váh ani v tom najplytšom úseku, akým bol brod s prístavom pod kráľovským hradom Hlohovec“.
Za starým stredovekým brodom cez rieku Váh dnes nemusíme chodiť ďaleko a pri dobrej predstavivosti si môžeme pri ňom v hlave zhmotniť aj všetko to, čo sa mohlo v jeho blízkosti odohrávať pred stovkami rokov. Ako pozostatok obchodnej cesty je dodnes dobre viditeľný z hrádze medzi železničným a cestným mostom. Spájal cestu vedúcu spoza Váhu do osady kráľovských služobníkov do Hlohovca a ďalej do Nitry. Podľa súčasných poznatkov sa na území Hlohovca nachádzali začiatkom 13. stor. tri rozptýlené sídliskové jadrá. Prvé bolo na hrade a hradnom návrší, druhé ležalo pozdĺž vážskej terasy a tretie na území Nového Hlohovca. Všetky tieto sídla niesli zjednocujúci názov Hlohovec – (Golgouch). Podľa odhadu demografickej krivky susedných miest stálo v Hlohovci pred tatárskym plienením zhruba do 150 -180 domov s približným počtom 800 obyvateľov. Významným centrom bol samozrejme hrad nad osadou, ktorý už na začiatku 13. stor. mal mimoriadne pevné kamenné základy a hrubé múry, za ktorými sa mohli ukryť obyvatelia celej osady a priľahlých dedín pred prípadným nebezpečenstvom. Hľadanie starého románskeho hradu nad Hlohovcom prebiehalo dlho v rovine teórií a dohadov. Keď v roku 2009 boli v juhovýchodnom nároží hlohovského zámku pri archeologickom výskume odokryté mohutné kamenné múry základov vedúce do hĺbky takmer 5 metrov, bolo to po prvý krát, čo sme mali možnosť reálne vidieť pozostatky kráľovského hradu, ktorý odolal útoku Tatárov ako aj výbojom českého kráľa Přemysla Otakara II. Za najprekvapivejšie však možno považovať zistenie, že viaceré múry dnešného zámku do výšky prvého a druhého podlažia sú práve hľadaným kráľovským hradom. Jeho územná majetková držba bola v 13. storočí rozsiahla. Hrad vlastnil dediny a usadlosti až pri Ostrihome, rieke Žitave, v okolí Galanty, Trnavy i Piešťan. Z týchto majetkov v 13. stor. postupne ukrajovali viacerí uhorskí králi, až sa územný rozsah majetkov zúžil len na oblasť Dolného Považia a priľahlých lokalít v Ponitrí. Hlavným poslaním hradu bolo chrániť prechod cez rieku a cestu, pričom hradná posádka sa aktívne podieľala aj na vojenských výpravách uhorských kráľov v cudzine. Ťažkým období prešli obyvatelia Hlohovca v r. 1241 a 1242. V marci 1241 vpadlo tatárske (mongolské) vojsko cez Verecký priesmyk do Uhorska a nemilosrdne ničilo usadlosti, vypaľovalo dediny a vraždilo obyvateľov. Koncom apríla vtrhol ďalší prúd vojska z Moravy na Dolné Považie a plienil v okolí Hlohovca a Nitry. Predpokladáme, že hlohovský hrad ich náporu odolal, ale podhradská osada bola zničená a vypálená. Stopy po mohutnom devastačnom požiari v polovici 13. stor. sa našli pod podlahou kostolíka sv. Ducha. Po odchode Tatárov v lete 1242 sa vrátil na toto územie mier a panovník Belo IV. sa pustil do obnovy zničenej krajiny pozývaním hostí z krajín susediacich s Uhorskom. V prípade Hlohovca, došlo k prílivu nového obyvateľstva v rokoch 1242 - 1258, viacerí historici sa ale domnievajú, že v tejto prvej kolonizačnej vlne prišlo do Hlohovca obyvateľstvo slovanského pôvodu a až v 14. stor. za čias Mikuláša Konta sem prišli nemeckí kolonisti. Ďalšie ťažké obdobie prežil Hlohovec v r. 1271 a 1273, kedy vojská Přemysla Otakara II. vpadli na juhozápadné Slovensko a vypálili celý rad dedín, miest a hradov, medzi inými aj Nitru. Onedlho nato, v roku 1275 sa skončila éra kráľovského hradu Hlohovec. Uhorský panovník Ladislav IV. daroval „zem kráľovských hostí“ - Hlohovec s brodom, prístavom a všetkými z toho vyplývajúcimi príjmami silnému a mimoriadne vplyvnému feudálovi Abovi Veľkému. Týmto rokom sa začalo budovanie a formovanie samostatného hlohovského panstva. Aba Veľký, syn Abov bol vovedený na žiadosť kráľa do darovaného majetku povereným kráľovským úradníkom zemanom Brikciom z neďalekého Trhovišťa. Aba presunul svoje sídlo na hlohovský hrad. Ešte pomerne dlho (až do 17. stor.) sa najstaršej – románskej časti hlohovského hradu hovorilo Abavár (Abov hrad). V tomto čase pod hradom už jestvovali dva sídelné útvary Nový a Starý Hlohovec s dvoma trhoviskami, oddelenými iba priekopou. Nachádzala sa tu aj pôvodná najstaršia sakrálna stavba - kostol sv. Petra, spomínaný v r. 1297. V tom čase bol čiastočným vlastníkom Hlohovca iný významný uhorský veľmož, Abrahám Rufus, Menoldov syn, ktorý mal svoje sídlo za Váhom v katastri obce Bin (na území dnešného Leopoldova a Čerevníka) v nížinnom hrade s názvom (Rufum castrum – neskôr Vőrősvár). Na sklonku 13. stor. v r. 1294 Abrahám získal časť Hlohovca od kráľa Ondreja III. a spoločne s Abom sa v r. 1297 dohodli na majetkovej úprave, ktorá vymedzovala práva oboch šľachticov. Týmto aktom sa zavŕšilo nepokojné obdobie 13. stor., v ktorom z popola starej osady Hlohovec povstali dve nové sídliská – podhradská obec Starý Hlohovec a mesto Nový Hlohovec.
Jozef Urminský ml.