Slováci v boji za slobodu a vznik hlohoveckého okresu (Hlohovec v r. 1800 - 1900)
Začiatok 19. storočia v Hlohovci mal veľkolepý úvod v podobe návštevy cisára Františka II. Ten v r. 1802 pricestoval do Hlohovca, ubytoval sa v Erdődyho zrekonštruovanom kaštieli a zúčastnil sa otvorenia novopostaveného empírového divadla s majstrovským vystúpením Ludwiga van Beethovena. O pár rokov neskôr sa Hlohovec ocitol vo víre napoleonských vojen. V r. 1809 bola v Hlohovci zriadená vojenská poľná nemocnica pre napoleonskych vojakov. Z hľadiska živelných pohrôm bol najtragickejším rok 1813. Vôbec najväčšia zaznamenaná povodeň na rieke Váh si len v Hlohovci vyžiadala 300 ľudských životov. Väčšia časť susedných obcí Bereseg a Sv. Peter bola zničená, vo Sv. Petre dokonca Váh vzal faru aj s kostolom. Boli to roky aj stále silnejúcej snahy o sebaurčenie slovenského národa a to v kultúrno-spoločenskom živote, vo výtvarnom umení, v hudbe, literatúre, školstve. V Hlohovci zriadili dokonca v r. 1878 prvú meštiansku školu v celej Nitrianskej župe, ale aj v tomto prípade išlo o školu s vyučovacím jazykom maďarským. Hlohovec bol síce v 19. storočí značne pomaďarčený, majoritným obyvateľstvom však naďalej zostávali Slováci. Aj vďaka osobnosti Jána Hollého, básnika, spisovateľa a kňaza pôsobiaceho na tunajšej fare sa darilo medzi obyvateľstvom udržiavať národné povedomie. V r. 1848 - 49 sa okolie Hlohovca a lepoldovskej pevnosti stalo dejiskom revolúcie slovenských dobrovoľníkov, ktorí sa snažili získať pre slovenský národ v mnohonárodnostnom Uhorsku rovnocenné postavenie popri Maďaroch. Symbolom slovenskej revolúcie sa stali dvaja mladí dobrovoľníci - Vilko Šulek a Karol Holuby. V októbri roku 1848 boli obaja po potlačení povstania maďarskou gardou chytení a v Beresegu popravení. Mladí muži, prvý vo veku 19 rokov a druhý ako 24 ročný, boli mimoriadnym súdom odsúdení na popravu obesením po tom, čo im bola preukázaná vina z podnecovania a otvoreného vystupovania proti Uhorsku. Odsúdení boli večer pred popravou väznení na námestí v Hlohovci v miestnej vážnici a na druhý deň ich dopravili za Váh medzi Leopoldov a obec Bereseg, kde čakala pripravená šibenica. Okolo sa zhromaždilo obrovské množstvo miestnych obyvateľov. Podľa ich svedectiev posledné slová V. Šuleka pod šibenicou boli: "S Bohom národe môj, pozdravuj mi rodinu!" ďalšie jeho slová boli umlčané zvukom bubnov a náhlym vykonaním rozsudku. Na počesť Vilka Šuleka bola v roku 1928 premenovaná obec Bereseg na Šulekovo. Legenda o Šulekovi a Holubym udržiavaná po desaťročia u Beresečanov hovorí, že obaja odsúdení sa mohli vykúpiť z trestu smrti tým, ak by prijali ruku niektorej zo slobodných žien, ktoré sa prizerali poprave. Obaja však takúto ponuku údajne odmietli a tak mladíci zomreli martýrskou smrťou 26. októbra 1848 za slovenský národ v bereseckom chotári.
Život mesta po revolúcii mal výrazne promaďarský charakter, ktorý sa prejavil najmä v školstve a vo verejnej správe. Pomerne silné zázemie politicky vplyvných osôb žijúcich v Hlohovci znamenalo, že v roku 1872 v rámci reorganizácie Nitrianskej župy sa Hlohovec stal jedným z dvanástich slúžnovských okresov so sídlom okresného súdu a pozemkovej knihy. Mesto sa významne začalo hospodársky vzmáhať po vybudovaní železničnej trate Leopoldov - Nitra v roku 1898. Z dovtedy agrárneho mestečka presláveného najmä vinohradníctvom sa stalo priemyselné mesto. Najstarší bankový dom - Fraštacká sporiteľňa bol založený v roku 1872. Prevažnú časť kapitálu držali tunajší židia, ktorých počet v 19. storočí dosiahol 34% z celkového počtu obyvateľov mesta. Aj preto v roku 1858 V Hlohovci založili prvú verejnú židovskú školu, ktorú pre vyššiu kvalitu poskytujúceho vzdelávania bežne navštevovali aj deti z kresťanských rodín a v roku 1881 vybudovali na mieste staršej nevyhovujúcej synagógy podľa projektov Jakoba Gartnera väčšiu modernejšiu židovskú modlitebňu. Tá sa odvtedy až do svojho zániku stala najväčším sakrálnym priestorom na území mesta.
Jozef Urminský, ELAP Hlohovec