Na prahu nového milénia (Hlohovec v r. 1900 – 2000)
Storočie najväčších zmien, najväčších vzostupov i pádov, najväčšej ľudskej tragédie v dejinách poznačenej dvoma svetovými vojnami, ale i pokojného života v mieri, i keď v náboženskej, kultúrnej a spoločenskej neslobode. Obdobie, ktoré zodpovedne zhodnotí s odstupom času až budúcnosť a tí, ktorí ju neprežili. V každom ohľade to ale bolo storočie najväčšieho pokroku. Jeden údaj o počte obyvateľov mesta snáď hovorí za všetko. V roku 1900 mal Hlohovec iba 7000 obyvateľov a o deväťdesiat rokov sa jeho počet viac ako strojnásobil na 25 000. Pravdaže v tom čase sem patrili už aj niekdajšie samostatné obce Sv. Peter (pričlenená v r. 1953) a obec Šulekovo (pričlenená v r. 1980). Čisto poľnohospodársky Hlohovec sa začiatkom storočia začal výrazne priemyselne vzmáhať. Už v r. 1898 prišiel do mesta po železnici prvý vlak a v r. 1908 tu postavili najväčšiu dieselovú elektráreň v Uhorsku. Následne vznikla v meste aj najväčšia fabrika - vozová továreň založená bratmi Zweigovcami za mestom na nivách. V roku 1911 otvorili v Nádražnej (dnes Pribinovej) ulici Štátnu ľudovú školu, v r. 1936 k novým školským zariadeniam pribudlo aj Mestské československé reálne gymnázium. Prvá svetová vojna v 1914 – 1918 hospodársky vzostup pribrzdila. Novou nádejou bol rok 1918 a vznik Československa. Bol to prvý moment, kedy sa podarilo Slovákom spolu s Čechmi vytvoriť spoločný a rovnocenný a suverénny štát dvoch národov. V 20. rokoch sa aj Hlohovca dotkla veľká hospodárska kríza, v tomto období sa v meste sformovalo silné jadro miestnej organizácie komunistickej strany. 30. roky boli z hľadiska rozvoja dynamickejšie, priniesli hospodársky rast a stabilizáciu krajiny. Z budov pribudli v Hlohovci napríklad - okresný úrad (1929), kostol evanjelickej a. v. cirkvi (1933), štátna meštianska škola (dnes gymnázium – 1936) a ďalšie. Druhá svetová vojna v r. 1939 – 1945 bola mimoriadne krutá pre mnohé rodiny, ktoré mali svojich blízkych či už na fronte, za mrežami pracovných lágrov alebo jednoducho uviazli v neúprosných pazúroch gestapa. Hlohovec bol napokon oslobodený sovietskou armádou na Veľkú noc dňa 2. apríla 1945. Pri ústupe Nemci zničili oba mosty cez rieku Váh. Koniec vojny bol rokom nádejí v lepší život. Žiaľ o tri roky neskôr prišlo znárodnenie podnikov a moc v Československu prevzala Komunistická strana. Toto obdobie je dodnes považované za natoľko rozporuplné a citlivé, že nemožno ho vnímať čisto len v negatívach, ale ani v pozitívach. Každá zmena režimu sa vo svojich dôsledkoch dotýkala v dobrom i zlom každého z nás. Mnohé osobné krivdy a príkoria, ktoré sa diali v tieni „úspešného“ budovania socializmu priniesli aj svoje obete. Za všetky možno spomenúť vykonštruované obvinenia, súdny proces, väzenie a smrť notára JUDr. Štefana Konečného, predsedu miestnej organizácie Demokratickej strany. K nemu treba priradiť aj náboženskú neslobodu, ktorá vyvrcholila v r. 1950 násilným odvlečením františkánov z miestneho kláštora. Ako protipól tu ale boli aj veľké nezvratné pokrokové zmeny. Vznikali mnohé priemyselné podniky ako Slovakofarma, Drôtovňa, Odeva, Kozmetika a ďalšie. Tie dali prácu stovkám ľudí. V Hlohovci boli vybudované nové základné školy, škôlky, jasle, poliklinika, zdravotné strediská pri podnikoch, sociálna starostlivosť o obyvateľov ako aj sociálne istoty boli oproti medzivojnovému obdobiu neporovnateľne vyššie. Vznikli nové športoviská – športové kluby s vynikajúcimi výsledkami (hádzaná, futbal, kolky...) , bola vybudovaná športová hala, zimný štadión, či nový kultúrny dom, dobudovala sa infraštruktúra, ako nové cesty – vodovody, kanalizácia. Mesto sa územne mnohonásobne rozrástlo i keď na úkor starej zástavby a viacerých historických hodnotných budov mesta. Bol to úplne opačný proces akým prechádzal západný svet po vojne. Ten nadviazal na tradície z minulosti. Socializmus ich však v zmysle vlastnej ideológie popieral. Preto vznikali úplne nové tradície a podujatia, boli pokusy stavať na úplne iných hodnotách, než aké vyznávali naši predkovia. Navonok krajina hrala v potrebnej ideologickej jednote, ale každý občan krajiny však aj napriek tomu prežíval svoj život skôr individuálne v uzavretom osobnom svete tkvejúcom v udržiavaní tradícií z minulosti ako naopak. Aj keď si zoberieme len tie najvýznamnejšie podujatia novej doby – ako napríklad 1. Máje či spartakiády, uvidíme, že obe tieto akcie mali svoje počiatky v oveľa dávnejšej dobe ako prišiel socializmus.1. Máje boli miestom stretávania sa obyvateľov mesta keď pochodovali ulicami s transparentmi, vlajočkami spolu s alegorickými vozmi prechádzali popred čestnú tribúnu ako defilé úspechov pracujúceho ľudu. Spartakiády sa konali každých 5 rokov a boli zase vyjadrením telesnej zdatnosti, organizačných schopností a v neposlednom rade aj pevnej vôle dokázať stmeliť masu ľudí do jedného organizovaného celku. V novembri roku 1989 sa komunistický režim zrútil. Ľudia vyšli do ulíc, aby vyjadrili svoj jasný postoj k zmene. Túžili po demokracii, po slobode slova, po názorovej rovnosti, po možnosti cestovania, slobodného podnikania. Dosluhujúcej dobe odzvonili na námestí kľúčmi, aby sa strmhlav vrhli do doby, ktorej zvykneme vzletne vravieť demokracia.
Jozef Urminský ml., ELAP Hlohovec