Renesančný Hlohovec centrom kultúry a vzdelanosti (Hlohovec v r. 1500 – 1600)
Za katedrou, sotva vyčnievajúcou z radu nízkych lavíc zaplnených študentmi sedel preceptor hláskujúci žiakom text zapísaný na záhlaví útlej knižky.“Práve včera som ju priniesol od pána Valenta Mantskovitsa. Je čerstvá, drahí scholaris. Malý Lutherov katechizmus s mojimi básňami a piesňami,“ pousmial sa mladý evanjelický rektor a posunul ukazovák na tri výrazné tlačené litery I.P.G., vyjadrujúce meno autora knihy. Učiteľovo meno znelo Ioannes Pruno Galgotziensis. Bolo skutočným pojmom a prejavom obdivu miestnych študentov, i keď dnes ho poznáme skôr ako Jána Pruna Fraštackého.
Ideál renesančného človeka, ku ktorým by sme pokojne mohli priradiť aj evanjelického kňaza, spisovateľa a rektora miestnej evanjelickej školy Jána Pruna sa postupne napĺňal počas celého 16. stor. spolu s myšlienkami volajúcimi po obrode katolíckej cirkvi. Prvé tlačené knihy boli na svoju dobu javom neuveriteľne pokrokovým, nezvyčajným a pre mesto, akým bol Hlohovec a pre jeho obyvateľov i čímsi nepredstaviteľným. Kým však v Hlohovci v r. 1581 - 1584 vytlačili prvú knihu, bolo potrebné prejsť ešte dlhú cestu z obdobia práve končiacej gotiky do nastupujúcej renesancie. A to nielen v architektúre a kultúre, ale najmä v myslení človeka a v jeho nazeraní na svet. V Hlohovci dochádzalo k tejto postupnej zmene na začiatku 16. stor. kedy patrilo hlohovské panstvo ešte Ujlakovcom a poslednému mužskému potomkovi tohto slávneho rodu, Vavrincovi. Ten pre svoju vierolomnosť síce v závere 15. stor. nakrátko o hlohovské panstvo prišiel, no kráľ mu ho v roku 1496 ako inskripciu za vysokú pôžičku vrátil do doživotného užívania. Túto možnosť Vavrinec aj využil a mal Hlohovec až do svojej smrti v roku 1524. V tomto období sa už čoraz viac stupňovali silnejúce nepokoje s Turkami, ohrozujúcimi stále viac južné a juhovýchodné oblasti Uhorska. Rok po Vavrincovej smrti kúpil hlohovské panstvo od kráľovskej komory Alexej I. Thurzo. Rodina sa radila na prelome 15. a 16. stor. k najvplyvnejším predstaviteľom uhorskej šľachty, keďže jej členov najviac posilňoval kapitál vplyvnej Turzovsko - fuggerovskej mediarskej spoločnosti. Relatívne pokojné obdobie malo aj svoju tienistú stránku. Výmena zemepánov Hlohovca sa odohrávala v mimoriadne nepriaznivom čase postupujúceho tureckého nebezpečenstva. Uhorsko sa otvorene pripravovalo na vojnu, čo napokon vyvrcholilo aj potupnou porážkou uhorskej armády v bitke pri Moháči v roku 1526. Vojna si vyžadovala vysoké finančné nároky a uhorský kráľ Ľudovít II. sa preto neváhal obrátiť o finančnú pomoc na mestá a mestečká. Hlohovec mu vtedy poskytol veľmi vysokú sumu vo výške 600 zlatých v čistom zlate. Kráľ sa písomne zaviazal tieto peniaze vrátiť. Lenže napokon v bažinách pri Moháči o rok neskôr sa spolu s Ľudovítom II. utopili nielen uhorské nádeje, ale aj peniaze, ktoré na vojenské ťaženie proti Osmanom od svojich veriteľov dostal. Blížiace sa turecké nebezpečenstvo prinútilo majiteľa panstva Alexeja Thurzu načas opustiť Hlohovec. Skutočný nápor Turkov prišiel v r. 1530, kedy turkotatárske hordy prekročili Dunaj a od Nitry prenikli cez Hlohovec na juhozápadné Slovensko. Výsledok útoku bol fatálny. Keď sa zemepán Thurzo vracal po pominutí nebezpečenstva na hrad, popri ceste jeho šafár napočítal niekoľko stoviek tiel pozabíjaných detí. Pustošenie Turkov prinútilo obyvateľov Hlohovca poprepájať pivnice domov únikovými chodbami, ktorými by mohli v čase nebezpečenstva uniknúť. V tomto čase vznikol pod Hlohovcom systém provizórnych podzemných únikových ciest. Navyše celé námestie Hlohovčania dôkladne opevnili vežami a hradbou, čím vzniklo vo vnútri mesta akési dočasné refúgium. Z neho sa do roku 1888 zachovala len tzv. Lehelova veža. Prvá etapa tureckej expanzie sa skončila v roku 1566. V týchto rokoch sa o správu panstva delili dcéry Alexeja Thurzu Anna a Alžbeta. Svoj väčší vplyv však mala Alžbeta a jej traja manželia. Hieronym z Pernštejna, Adam Ungnad a Julius zo Salmu, ktorí svoje reformačné úsilie podporované už veľkým počtom evanjelikov, najmä z radov obyvateľov Nového Hlohovca, napĺňali často krát i násilným spôsobom. V r. 1576 dal Adam Ungnad obsadiť františkánsky kláštor a mníchov pochytať. Tým sa však v preoblečení za sedliakov podarilo z kláštora včas ujsť. V 80. rokoch 16. stor. svoj vplyv nad panstvom začal viac uplatňovať Stanislav Thurzo, ktorý je považovaný za najhorlivejšieho stúpenca evanjelikov a zároveň muža všemožne podporujúceho vzdelanosť v Hlohovci. Aj vďaka Thurzovým a Salmovým snahám bola Vlanetínom Manckovičom v hlohovskom kláštore zriadená jedna z prvých tlačiarní, z ktorej vyšli najstaršie zachované tlačené knihy z územia Slovenska. V 2. pol. 16. stor. tu bola založená evanjelická škola. Začiatkom 17. stor. sa postupne vyformovala na evanjelické trojjazyčné gymnázium s celým radom významných rektorov, ako napr. Peter Bornemysza, Ján Pruno Fraštacký, Stanislav Neyk a ďalší. Tento významný posun v životnej úrovni, kultúrnosti a celkovej vzdelanosti obyvateľov Hlohovca sa ale stretával aj s tragickými momentmi doby. V r. 1599, keď sa turecký sultán opäť cítil dosť silný na okupáciu Uhorska, vtiahol do vnútrozemia krajiny s 15 tisícovou armádou a prešiel cez juhozápadné Slovensko, Hlohovec nevynímajúc. Turkami vypálené dediny napokon predznamenali dobu 17. stor., ktorá sa z veľkej časti niesla v znamení krajiny polmesiaca.
Jozef Urminský ml., ELAP Hlohovec