Krajina znamení
Naša krajina je krajinou znamení. Je ako koláč hojne posypaný cukrom, kde každé zrnko je vo svojej podstate stopou minulosti. Posolstvom, zanechaným vo vode a v zemi. V tomto všetkom je však jasným paradoxom skutočnosť, že toľko, čo dnes vieme o histórii Hlohovca je prevážené tým, čo nevieme o jeho okolí. Veľmi málo poznáme svoju krajinu a to vôbec nevravíme o celom Slovensku, ale iba o časti malého územia okolia nášho mesta. Hlohovec pritom nežije iba životom v uliciach a domoch, ktoré na nich stoja, ale aj okolitými chotármi obklopujúcimi celé jeho zastavané územie. Katastrálne územie Hlohovca leží na viac ako 4 716 hektároch a jeho časť za Váhom a - kataster dnešného Šulekova leží zase na viac ako 1695 hektároch pôdy. Kedysi práve tu v chotároch prežívali ľudia podstatnú časť svojho každodenného života. Od jari do jesene pracovali na poliach, lúkach, lesoch, vo vinohradoch. Nečudo, že chotáre, a nielen tieto naše, boli akousi druhou studnicou poznania. Ľudia si o nich rozprávali príbehy, povesti, spievali o nich piesne a svoje deti od útleho detstva učili vážiť si všetko, čo im polia, lesy, lúky a vinohrady poskytovali.
Len samotný Hlohovec mal pred sto rokmi až 44 oficiálnych chotárnych častí, ktoré ruka v ruke s dobou menili nielen svoje názvy, ale aj vzhľad. Vo viacerých častiach nášho seriálu budeme rozprávať o všetkých chotároch nášho mesta, ale aj o chotároch kedysi samostatných obcí Sv. Peter a Šulekovo. Budeme sa rozprávať o tom, prečo a ako dostávali svoje pomenovania, čo v nich ľudia po sebe zanechali, čo tu pestovali a aké príbehy prežívali. A kde inde začať naše rozprávanie ako pri hraničnom kameni. Hraničný, ale tiež aj súmedzný alebo úvraťový kameň sa nachádzal na mieste, kde sa stretávali pozemky viacerých vlastníkov. Bol opracovaný väčšinou do tvaru kvádra s mierne zaobleným vrcholom. Jeho nadzemná časť nemusela niesť žiaden nápis a ani značku, no viaceré hraničné kamene si majitelia označovali svojimi iniciálami či piktogramami. Boli však aj miesta, kde kamene nahrádzali prirodzené hranice potoka či rieky, alebo osamotené stromy. Už roku 1275, kedy sa vykonávala prvá metácia – čiže vytýčenie hraníc majetkov nového panstva hlohovského hradu pre magistra Abu, využili vtedajší úradníci prirodzené hranice potoka, ako hraničné body stromy a na miestach, kde nebol vodný tok a ani les, či strom, umelo navŕšili násyp z hliny alebo kameňa. Takéto hranice sa považovali za pevné a nikto si nemohol svojvoľne dovoliť meniť ich. Samozrejme, z minulosti poznáme prípady, kedy zemepán panstva na úkor Hlohovčanov zneužíval svoje postavenie a z pozície najväčšieho vlastníka pôdy oberal ľudí o ich majetky. Asi najlepším príkladom je takmer sto rokov trvajúci spor o háje Blanár a Sekanina medzi panstvom a mestečkom Hlohovec. Ten prebiehal v rokoch 1767 – 1864.
Chotáre sa stávali často miestom konfliktov a sporov. Najviac bol takto poznamenaný chotár lesa Varač v katastri dnešných Brestovian, na ktorý si robili nárok tak Hlohovčania ako aj trnavskí mešťania. Drevo bolo totiž najvýnosnejším artiklom - cennou stavebnou surovinou a palivom. Podľa toho, ako sa vyvíjalo samotné panstvo, vyvíjal sa aj počet chotárnych častí Hlohovca. V urbári z roku 1661 sa ako príslušnosť k mestečku Starý Hlohovec uvádza 10 chotárov. V jeho pokračovaní sa k roku 1689 sa ako príslušnosť k mestečku Nový Hlohovec spomína až 27 chotárov. Názvy hlohovských chotárov sa vyvíjali podľa toho, aký rečový charakter mesto v minulosti malo. Pôvodné slovanské názvy sa miešali s nemeckými, ktoré sem priniesli nemeckí kolonisti ešte v 14. storočí. Neskôr sa objavili aj maďarské názvy, ktoré tu zaviedli prisťahovalci z dolnej zeme v 16. storočí, keď opúšťali územia obsadzované Turkami. No a mnohé názvy pod rôznymi vplyvmi a stáročiami boli komolené, takže ich prvovýznamové pomenovanie sa v priebehu storočí úplne pozmenilo.
V katastrálnom súčte z roku 1894 sa počet hlohovských chotárnych častí napokon ustálil na počte 48. I. Vnútro obce – zastavaná časť, II. Cziszarka (Király düllő), III. Panska Niva (Uradalmi düllő), V. Stara hora (Ó hegy), VI. Koze nohy (Kecskehegy), VII. Velke Vapenice (Nagy Mészhegy), VIIa. Male Vapenice (Kis Mészhegy), VIII. Laurincove hory (Lőrincz-hegy), IX. Slivova dolina (Szilvás vőlgy), X. Stary haj (Ó-erdő), XI. Kršáki (Karvaly-hegy) , XII. Vrchne kamenne hory( Felső kőhegy) XIII. Spodne kamenne hory(Alsó kőhegy), XIV. Hanšutka (Hunn düllő), XV. Spodne Sislove hory (Alsó Ürgehegy), XVa. Vrchne Sislove hory (Felső Ürgehegy), XVI. Neftáky (Seregély hegy) XVII. Ruzsenne hory Gaborske (Gáborhegy), XVIII. Vlče hory (Farkas düllő), XIX. Novosadi (Ujhegy), XX. Dlhé Ruženne hory (Rózsahegy), XXII. Blanár (Timárhegy), XXIII. Blanár erdő (Timár-erdő), XXIV. Za blanári (Timár vólgy), XXV. Djeli (Fő düllő), XXVI. Meska luka (Városi rét) XXVII. Sztanoviščo (Delelő), XXVIII. Pri Junaskovi (Jonás düllő), XXIX. Mladi haj (Uj-erdő), XXX. Pri mladom haji (Erdőszél), XXXI. Teple izbi (Melegvölgy), XXXII. Dlhe Šumperki (Som-hegy), XXXIIa. Kratke Šumperki (Rövid somhegy), XXXIII. Pri mladom haji (Erdőszél), XXXIV. Na majiroch (Major düllő), XXXV. Široke Prilohi (Parlág), XXXVI. Damaški (Török-Sáncz, XXXVII. Jaska hora (Tamás-hegy), XXXVIII. Lipini (Hárs), XXXIX. Uhlar (Szenes), XL. Šajbi (Lehel-hegy), XLI. Za kalvariu (Kálvária), XLII. Svina hora (Disznóhegy), XLV. Sigot pod Šomogyu (Somogy sziget), XLVI. Ostridek Medzi Vahom (Vág-köz), Mrtošulinky, Šomode a Balaton.