Hanšutka
Severovýchodná časť Hlohovca za Kamenohorskou ulicou pokračuje poliami a vinohradmi do miest, ktorému sa vraví Hanšutka. Zvláštne pomenovanie pre chotár zvlneného údolia obopnutého na západe vrchnými Kamennými horami a na východe Ružennými horami Gáborskými. Ide o mimoriadne starobylú chotárnu časť, ktorá býva do maďarčiny prekladaná ako „hunský hon“. Tak trochu zastrčenú polohu s tak nezvyčajným názvom je potrebné chvíľku hľadať, aby sme sa dostali k cieľu svojej cesty.
Vedie k nej cesta v hlbokom úvoze vklinená do svahu medzi Kamenohorskou ulicou a tehelňou. Na jej konci sa nachádza svahovité údolie, v hornej časti so studničkou. Na juhovýchodnom kopci stojí hajloch patriaci kedysi rodine Blaškovičovcov. Tadiaľto pôvodne viedli až dve cesty. Prvá, vo veľmi hlbokej rokline vyjarčenej vodou smerovala povedľa studničky hore do Kamenných hôr a smerom k Starému háju. Druhá cesta vychádzala z Hanšutky na západ, pretínala kamenné hory a veľmi hlbokým zrázom spájala tento chotár s Panskou nivou.
Na otázku, prečo dostala táto časť Hlohovca takéto pomenovania, dosiaľ nepoznáme spoľahlivú odpoveď. V každom prípade ide zrejme o slovenskú skomoleninu cudzieho výrazu, pochádzajúceho z maďarčiny alebo nemčiny. Maďarské pomenovanie nás odkazuje na Hunov, naopak veľmi pravdepodobné je, že ide o meno s nemeckým slovným základom hand – schutten, čiže rukou vytvorený násyp . Pri pátraní v archívnych prameňoch nachádzame pre Hanšutku k roku 1661 aj iné pomenovanie a síce Czeriny.
Pri pohľade na tento chotár upúta najmä zosvahovaná ľavá sprašová úboč Hanšutky, ako pozostatok stáročnej orby a obrábania. Tu mali Hlohovčania vinice, pasienky a polia. Studnička bola výdatným zdrojom vody pre ľudí a aj pre dobytok. Osviežovala v letných sparných dňoch. Dnes je jej tok o niečo slabší ako v minulosti, ale stále je zdrojom pramenitej vody. Vo svahu bývalých viníc vidno trávou zarastené korene viniča, ovocné stromy, na jar sa tu môžete stretnúť s hlaváčikmi jarnými a poniklecmi, veľmi výrazné a hojné zastúpenie tu má Jasenec biely s bielym kvetom a príjemnou citrónovou vôňou. V zadnej časti Hanšutky sa nachádzajú agáty, na terasách duby, Lepšie oko vnímavejšieho pozorovateľa tu rozozná zvyšky prístreškov a búd – niektoré s kamenným základom a takisto kedysi typickú súčasť hlohovských chotárov – oskoruše.
Pri oskorušiach nás až do nedávna mohol upútať veľký opracovaný vápencový balvan so zahroteným vrcholom a zoseknutou podstavou. Okrem tohto jedného sa tu nachádzajú ešte dva, sú však rozbité a zvalené v údolí. Pôvodne stáli na vŕšku nad Hanšutkou a až pri úpravách svahu v 20. stor. ich posunuli alebo odhodili do bočných terás. Ich prvotný význam síce nepoznáme, ide však o ojedinelý nález nápadne pripomínajúci menhiry – teda kamenné útvary zväčša s astronomickou orientáciou z obdobia praveku. Po konzultáciách s pracovníkom Hvezdárne a planetária v Hlohovci s Mgr. Vladimírom Karlovským by sme mohli pripustiť, že práve tieto kamene mohli tvoriť kamenný astronomicky rad orientovaný na niektoré z nebeských telies. Škoda, že kameň o ktorom hovoríme dnes už na tomto mieste nenájdeme. Previezli ho pred dvoma rokmi. Dnes sa nachádza v predzáhrade rodinného domu v Koplotovciach. Jeho majitelia doposiaľ netušili, čo doma majú a aký jedinečný význam môže kameň mať. Podaktorí Hlohovčania tvrdia, že v ústnom podaní ich starých rodičov sa o tomto mieste vravelo, ako o mieste s archeologickými nálezmi, ktoré z času na čas vykopali pri obrábaní rolí. Dobrým príkladom je napríklad medená sekerka z doby bronzovej nájdená v 80. rokoch pod Hanšutkou, dnes uložená v zbierkach Vlastivedného múzea v Hlohovci.
Tvár súčasnej Hanšutky nie je na prvý pohľad ničím výnimočná. Časť chotára je zarastená, na juhovýchodnom svahu údolia je zriadená chovateľská stanica psov. Z vŕšku nad Hanšutkou je pekný výhľad ku Gáborským horám, odkiaľ každé ráno vychádza spoza horizontu slnko a na juhovýchode a juhu sa nám otvára krajina k Zajačkom, Teplej izbe, Šumperkom a do údolia – kadiaľ pokračuje cesta na Nitru. Miesto, ktoré sa rozhodne oplatí aspoň raz v živote navštíviť.