Gábor a Sysľove hory
Chotáre Gábor a Sysľove hory ležia severovýchodne za Hlohovcom a výrazne dotvárajú jeho panorámu.
Východný uzáver týchto výšinných útvarov opticky ohraničuje celú krajinu a ak by tu tieto kopce neboli, otváral by sa nám pohľad na celú Nitriansku pahorkatinu k Pastuchovu a ďalším obciam situovaným v severovýchodnej časti okresu Hlohovec. Aj pri pohľade spoza Váhu, či už ideme po ceste od Leopoldova, vidíme Gáborské hory ako dominantnú východnú polohu za Hlohovcom.
Kedysi tu stáli dva kamenné oblúkové mosty, ktorých počiatky siahajú zrejme ešte do začiatku 17. stor., kedy bol Hlohovec v rukách rodiny Thurzo. Neskôr ich viackrát opravovali aj Erdödyovci. Charakteristickými značkovanými tehlami vyrobenými v ich tehelniach za Váhom opravovali a spevňovali gáborské mosty, ktoré preklenovali koryto studničného potôčika, prameniaceho pod Gáborom. Celá východná úboč bola pokrytá mokrinami. Tieto mokrade lákali veľa zvere a najmä vtáctva. Často navštevovaná oblasť Gáborských a Syslových hôr bola frekventovaná najmä pre svoju cestu. Tá vychádzala z Hlohovca v mieste dnešnej Tehelnej ulice, pokračovala k legendárnym Šibeniciam a okolo tehelne viedla ku Gáboru, prekračovala horizont a pokračovala ďalej do Pastuchova, Dolného Trhovišťa a Galanovej.
Zastavme sa však pri bývalom pahorku Šibeníc, ktorý zanikol ešte počas výstavby Drôtovne v roku 1965. V jeho blízkosti sa nachádzal drevený kríž a o čosi ďalej v poliach chotára Novosady zase kríž z kameňa s ukrižovaným Kristom. V roku 1973 ho spod Novosadov presunuli bližšie k Šibeniciam. V spomienkach Hlohovčanov sa miestu, kde kríž stával vravievalo Katova medza. Tá priamo súvisela so Šibenicami a podľa povesti dostala pomenovanie po tom, čo trnavský kat vykonávajúci popravu odsúdeného, uzatvoril stávku, podľa ktorej mal prinútiť popraveného bez hlavy kráčať poľami. Kat to údajne urobil tak, že popravenému po sťatí hlavy na krk rýchlo priložil teplý peceň chleba, aby zastavil krvácanie. Zároveň ho hneď chytil pod pazuchy a pomáhal mu kráčať zo šibeníc ďalej do rolí. Popravený sa však čoskoro zrútil na zem a miesto, kde sa tak stalo, ľudia začali volať Katovou medzou. Počas odstraňovania pahorku Šibeníc sa našli viaceré kostrové pozostatky ľudí, dokonca jeden hromadný, kde ležalo šesť kostier a niekoľko ďalších zlomkov, dokonca i lebka prerazená kovaným klincom. Okrem toho sa počas vykopávok našli aj delové gule.
Naša cesta ku Gáboru pokračuje ďalej okolo Sysľových hôr. Akoby odhryznutý kus z tejto polohy, je výsledkom dlhodobej ťažby tehliarskej hliny. Roku 1918 totiž v týchto miestach založili bratia Herzoví tehelňu s kruhovou pecou. V profiloch treťohorných sedimentov, obnažených ťažbou tehliarskej hliny boli nájdené viaceré pozostatky skamenelín morských živočíchov a v sprašiach nad nimi ojedinele i kosti pleistocénnych zvierat. Cesta pokračuje ďalej na sever. V týchto miestach po pravej strane sa nachádzalo pole, kde Hlohovčania oficiálne mohli likvidovať uhynutý dobytok. Tu, ďaleko za mestom na mestskom pozemku ho mohli zakopať. Pozemok mal v správe mestský šinter. Z času na čas sa však stávalo, že uhynutého koňa či kravu v noci vykopali cigáni, ktorí zviera rozporciovali a zabalili do octových handier, aby ho zbavili škodlivín. Potom ho tepelne upravili a skonzumovali. Za týmto, vskutku bizarným pohrebiskom sa už dvíhajú samotné kopce Gáborských hôr.
Chotár Gábor bol pôvodne súčasťou chotára Ruženné hory. Neskôr ho odčlenili a v oficiálnom pomenovaní niesol názov - ruženné hory gáborské. Názov chotára pochádza z vlastného podstatného mena Gabriel - v maďarčine Gábor. Ako samostatná časť pritom zostali ruženné hory, ktoré dostali prívlastok dlhé. Južne ležiace Sysľove hory sa delili na dolné a horné. Pomenovanie Gábor zrejme siaha do čias protestantizmu do 17. storočia a súvisí s menom sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena. Rodina Thurzovocov po roku 1620 práve bethlenovským strážnym oddielom poskytla svoj hrad v Hlohovci ako útočisko. A práve tu sa priamo často zdržiaval aj samotný Bethlen. Keď roku 1663 Turci dobili Hlohovec, v písomných prameňoch sa už názov vrchu za Hlohovcom spomína v tomto tvare.
Naopak Sysľove hory sú staršieho dáta a sú logicky odvodené od hlodavca - sysľa pasienkového, ktorý sa hojne vyskytoval v tejto oblasti piesčito-sprašových hlín. Syseľ bol však postupne z týchto miest vytlačený a vykynožený, takže jeho výskyt je doložený už len v tomto pomiestnom názve.
Rovnako dnes by sme tu márne hľadali aj dva kamenné mosty. Dnes už nejestvujú, ale v húštine kríkov je predsa len možné nájsť skromný kamenno-tehlový základ pätky jedného z mostov okolo prameniska. Našťastie si jeho podobu môžeme ľahko domyslieť pri vzhliadnutí starej fotografie, ktorú som po dlhšom pátraní našiel v otcovom fotoarchíve. Na nej je vidieť aj drevený kríž s plechovým korpusom Krista. Kríž sa pôvodne nachádzal o niečo ďalej, dnes je na tomto mieste ako nemý svedok udalostí, ktoré sa tu odohrávali pred mnohými rokmi. Ako je známe, vztyčovanie božích múk a prícestných krížov má svoje opodstatnenie na miestach poznačených nejakou ľudskou tragédiou či nešťastím. Aj v tomto prípade sa môžeme iba domnievať, že práve tu sa stala v minulosti udalosť, pri ktorej vyhasol ľudský život. Škoda len, že nevieme komu a kedy.
Keď vystúpime na vrchol Gáborskej hory, naskytne sa nám pekný výhľad na celý Hlohovec a údolie pod ním. Kedysi malebné údolie so studničkou, kde vyvierala znamenitá voda a kde bolo množstvo zvery a vtákov sa žiaľ zmenilo k horšiemu práve kvôli skládke odpadu a najmä pneumatík. Skládka z 20. storočia úplne zničila tento krásny kút Hlohovca. Navyše dlhé roky otravovala aj Hlohovčanov. Z času na čas totiž pneumatiky uložené a zasypané zeminou samovznietením vytvárali horením dutiny a štiplavý dym unikajúci zo skládky zamoroval hlavne Novú štvrť a Kamenné hory. Rozhodne ten, kto prišiel s nápadom urobiť z tohto miesta skládku pneumatík vôbec nepremýšľal nad tým, aké dedičstvo zanecháva po sebe pre ďalšie pokolenia. Zmenená krajina, pod zemou, množstvo pneumatík zahrnutých hlinou a znehodnotená výborná voda z gáborskej studničky. Aj toto žiaľ môžeme dnes na tomto mieste vidieť. Samozrejme aj okrem spevavcov, ako sú hýľ, konôpka, stehlík, či kanárik poľný. Aby sme ale naše rozprávanie o krásnom chotári vrchu Gábor nezavŕšili iba smutným konštatovaním, mali by sme azda povedať aj niečo úsmevné. V tichosti, keď sa započúvame do zvukov prírody a najmä tunajších spevavých vtákov, vynárajú sa mi príhody vypočuté v našej rodine. Kedysi ľudia, ktorým sa vravelo vtáčkari chytali a v klietkach potom predávali spevavých vtákov, aby ľuďom spríjemňovali domovy svojim spevom.
Ak sa nepodarilo uloviť žiadneho spevavca, postačil kšeftárovi aj vrabec, ktorého farbami natreli a predávali trebárs ako poľného kanárika. Samozrejme takýto trik vydržal iba do chvíle keď sa vtáčik umyl alebo zmokol.
O tom, ako ich ľudia lovili si povieme inokedy pri ďalšom chotári, ktorý navštívime v našom budúcom pokračovaní.