Svinná hora
Vejárovito zvlnené svahy s vrcholovou plošinou viac odvrátenou do Nitrianskej pahorkatiny ako k Hlohovcu sa od nepamäti nazývajú Svinnou horou. Vystupujú z nej belavé piesky, žltkasté íle ako znak jej starobylého pôvodu, keď sa na našom území ešte rozkladali posledné zvyšky treťohorného mora. Z juhovýchodu hora lemovala a ohraničovala okraje mestečka až do chvíle, keď sa tu v 2. polovici 20. storočia rozšírila nová uličná sieť s rodinnými domami.
Nové ulice, ako Koperníkova, Šafárikova, Kpt. Nálepku, Vinohradská, Vodárenská, Tajovského a Sládkovičova postupne pokryli svahy Svinnej hory a zmenili tak dovtedajšiu tvár Hlohovca na nepoznanie. Počiatky názvu tohto chotára zrejme siahajú do stredoveku, do 13. – 14. storočia, kedy chotár slúžil ako pastvisko svíň. V tomto čase sa tu ešte rozkladal dubovo bukový riedky háj, ktorý však rýchlo ustupoval rozsiahlej ťažbe dreva rozrastajúcej sa osady. Najneskôr po roku 1400, kedy sa v Hlohovci významne rozšírilo vinohradníctvo sa háj stal viničným honom, ale pôvodný názov tejto hore už zostal. Pre túto pastiersku činnosť bola Svinná hora ako stvorená. Dubina vyrastená na ľahkých pieskovo hlinitých pôdach bola vhodným zdrojom potravy, údolie pod ňou – neskoršia mestská štvrť nazývaná Barina pod dnešnou Vinohradskou ulicou mala trvalo podmáčanú ílovito hlinitú zem a bola zdrojom vody. V priebehu 14. storočia po výrube lesa sa pasenie svíň presunulo k rovine Váhu na jeho ostrovy. Viničný hon Svinná hora sa nachádza pod týmto názvom už v listine z roku 1556, v ktorej urodzená pani a dcéra zemepána Alexiusa Thurzu, Anna darovala jednu svoju vinicu na Svinnej hore Šarlote Gyulaffyovej. V maďarčine mal chotár rovnaké pomenovanie, ako v slovenčine čiže Disznó hegy. Svinná hora bola predelená dvoma roklinovými údoliami, ktoré odvádzali vodu počas dažďov dolu k Váhu. Prvá ležala v mieste ulice Kpt. Nálepku a druhá ju uzatvárala zo severovýchodu a nachádzala sa v mieste dnešnej Šafárikovej ulice. Táto ulica azda najviac z celého chotára zmenila svoj vzhľad. Na bočnom jej svahu smerom k areálu ihriska druhej základnej školy sa rozkladal starý hlohovský cintorín, založený v druhej polovici 18. storočia, pôvodne ako cholerový Pochovávalo sa na ňom ešte do 30. rokov 20. storočia, neskôr ako opustený sa pripomínal iba dreveným krížom a nenápadnými trávou zarastenými hrobľami – rovmi nad zabudnutými hrobmi. Ďalej nad hlbokou cestou sa nachádzal domček s klietkami miestneho šintra, ktorého úlohou bolo chytať po meste túlavé psy a mačky. Keď začali počas druhej svetovej vojny budovať novú cestu do Bojničiek, hlbokú cestu zlikvidovali a zemnými úpravami ju zdvihli do súčasnej podoby. Hlohovčania obrábajúci svoje vinohrady na Svinnej hore sa často sťažovali na krádeže najmä zo strany cigáňov, využívajúcimi blízkosť nestrážených viníc a sadov. V posledných dňoch druhej svetovej vojny pred oslobodením Hlohovca sa tu nachádzali palebné pozície nemeckej armády. Postupne od 60. rokov sa začalo s rozširovaním mesta najskôr na svahoch a napokon aj na úpätí Svinnej hory. Okrem už spomínaných ulíc tu „vyrástla“ vodáreň (1959) zásobujúca časť mesta pitnou vodou, hvezdáreň a neskôr aj planetárium (1989) a druhá základná škola (1977) s rozsiahlym areálom. Svinná hora z viacerých miest poskytuje pekný výhľad na staré centrum Hlohovca ako aj na celé Dolné Považie a už iba názvom pripomína jej pôvodné poslanie vo vzťahu k vývoju stredovekého mesta. Symbolom vinohradníctva v tomto chotári sú iba pretrvávajúce menšie viničné záhony v záhradách rodinných domov a napokon víno ponúkané príležitostne od domácich malopestovateľov. V súkromnej vinotéke som nedávno našiel fľašku vína od jedného z našincov, Hlohovčana a organizátora vinárskych podujatí Pavla Tuturu. Keďže vyrástol v tejto časti mesta aj vínna etiketa na fľaše prezrádza, že vinohradníctvo má svoju pretrvávajúcu tradíciu aj na týchto miestach Svinnej hory, ktorým mladšia generácia Hlohovčanov celkom familiárne priznala aj alternatívny názov a to „Kaukaz“, či „Pod Kaukazom“.