Paradajs
Máloktoré chotáre svoj vzhľad v minulosti menili tak často ako práve tie, ktoré ležali v okolí Váhu. Grnuty v blízkosti rieky vždy po povodniach menili svoju podobu a nezriedka sa stávalo, že tam kde jeden deň bola lúka alebo lán úrodného poľa, na druhý deň ľudia našli nové koryto nepokojného Váhu.
V histórii Hlohovca nejestvuje dôležitejší ukazovateľ smeru jeho vývoja ako práve rieka zo západu obtekajúca naše mesto. Váh a jeho blízke okolie bolo zdrojom všetkého čo človek potreboval k životu. Okrem životodarnej vody, rýb a zveriny tu ľudia ťažili drevo, pasienky využívali na chov dobytka, ošípaných, kôz a oviec, v neposlednom rade vážska voda poháňala lopatky kolies vodných mlynov na spodnú vodu a celé stáročia pomáhala rozvoju hlohovského mlynárstva. Naostatok bola rieka dôležitou prepravnou trasou, po ktorej plte zvážali kvalitné drevo až z Liptova. Aj napriek všetkým nepokojnostiam a ničivým udalostiam mali obyvatelia žijúci v okolí Váhu k rieke rešpekt a jej malebné zákutia ramien milovali. Boli ako stvorené pre vodnú turistiku, rybolov, kúpanie a oddych. Pre mladých chlapcov boli veľkou výzvou hlohovské riečne mosty. Skočiť z mosta do vody bol skutočný kumšt a skok do Váhu z vrchnej konštrukcie starého cestného alebo železničného mosta bol považovaný už za vrchol skokanského umenia. Žiaľ rieka si každé leto vyžiadala aj nejednu obeť z radov kúpajúcich sa. V zime ľudí zase lákal zamrznutý Váh, ktorý však predstavoval ešte väčšie nebezpečenstvo, pretože šanca na záchranu topiaceho sa pod ľadom zamrznutej rieky bola prakticky nulová.
Rieka Váh sa pred Hlohovcom pri obci Sv. Peter rozdeľovala na dva súbežné toky. Hlavné koryto rieky tieklo bližšie k Hlohovcu a druhé rameno s označením Mŕtvy Váh (maďarsky Holt Vág) sa dotýkalo chotárnych brehov dnešného Šulekova. Toto rameno Váhu a jeho priľahlého okolia neskôr dostalo chotárne pomenovanie Paradajs, pre jeho divokú, nespútanú a nedotknutú rajskú prírodu. Po roku 1665, keď sa začalo s výstavbou leopoldovskej pevnosti vznikla pri ramene na Paradajsi, predsunutá pevnôstka generála De Sochues, neskôr v 18. storočí premenená na majer pre chov koní grófa Erdödyho s názvom Paradeis (tiež Paradiso). V 19. storočí sa tu chovali aj ošípané, ale po častých povodniach majer rozobrali a dnes je tu poľnohospodársky obrábané pole. Z bývalého ramena Váhu Paradajs zostali vyslovene len torzá. Patrí sem rybník v Priemyselnej ulici, ktorý vznikol prebagrovaním pôvodného ramena, ďalšia časť ramena leží južnejšie pri starom šulekovskom moste a veľký aj keď len sporadicky zavodnený a trstinou zarastený úsek sa nachádza nad kruhovým objaz-dom, kde pred nedávnom vybudovali prístupovú cestu k novovznikajúcemu TESCU. Oba toky Váhu v minulosti vytvárali uprostred rozsiahly ostrov, v stredoveku označovaný ako Zem sv. Jána Krstiteľa. Nachádzala sa tu dokonca kaplnka s rovnakým patrocíniom, ale po ničivej povodni Váhu roku 1813 úplne zanikla (stála v blízkosti fabriky Peter Vetter - pozn.). Toto územie bolo hlavným predmetom sporov medzi obcami Hlohovec a Beregseg, pretože hranice chotárov oboch obcí ležali práve tu a vždy po povodniach bolo ťažké ich opäť fyzicky stotožniť s pôvodnými hranicami. Zem sv. Jána Krstiteľa spomínala vo svojom testamente už aj manželka zemepána Mikuláša Konta, vdova Klára roku 1400. Prechádzala tadiaľto aj hlavná cesta do Hlohovca, preklenutá ponad oba toky Váhu drevenými mostmi. Neskôr bol pre toto územie vybraný jednoduchší chotárny názov Medzi Váhom (maď. Vág kőz). Neskoršia slovenská transkripcia ho prijala s metúcim označením Kozí vrch. Tak je na niektorých mapách poloha naozaj dodnes označená a ukazuje na takmer rovinaté územie s minimom prevýšení a štrkovohlinitých presypov, niekdajších nánosov Váhu. Zjednodušene ide o také kopce, ktoré aj koza ľahko preskočí. Okrem týchto pomenovaní sa v okolí Váhu nachádzajú aj úplne prozaické dve chotárne polohy a to Horná a Dolná Sihoť. Tú dolnú poznáme ako panelové sídlisko Sihoť na južnom okraji nášho mesta.