Stará Hora, Kozie Nohy, Veľké a Malé Vápanice
V našej rodine kedysi kolovala úsmevná príhoda, ktorej hlavným aktérom bol starý otec, František Urminský. Niekedy v 20. rokoch 20. storočia, keď rodina bývala v Nádražnej, dnes Pribinovej ulici ho mama ako najstaršieho chlapca požiadala, či by jej „neskočil“ na „Kozie nohy“ obrať pár sliviek, lebo sa chystá robiť koláč. Na tom by nebolo nič čudné, ak by išlo o vzdialenosť niekoľkých desiatok alebo sto metrov, ktoré museli ľudia prejsť, aby sa dostali na svoje úzke dlhé roličky – „slíže“ rozťahané po všetkých svahoch okolo Hlohovca. Ale Kozie nohy boli predsa len ďaleko od mesta, ležali vlastne na jeho severnom okraji, len kúsok od starého pivovaru. Ale pre väčšinu vtedajších chlapcov a dievčatá vyrastajúcich v hlohovských chotároch, kde pásavali kozy alebo husi bolo úplne prirodzené prejsť denne aj niekoľko kilometrov, či už do školy, zo školy a potom za rodičmi na rolu alebo do vinohradov. Keďže matkina autorita bola pre malého chlapca posvätná, malý Ferko bez reptania na kopec zvaný Kozie nohy „skočil“. Čo na tom, že to bolo takmer dva kilometre tam a dva nazad. Dnes sa sem dostanete bez problémov aj autom, a to napríklad ak by ste navštívili privátny hotel U Janásov na Starej Hore a od neho sa vybrali hore na vrchol kopca.
Kozie nohy (v maďarčine označované ako Kecskehegy) sú v súčasnosti časťou veľkého chotára Stará hora (v maďarčine Ó hegy). Tá patrila k mestečku Starý Hlohovec a bola jedným z najstarších gruntov vo vlastníctve jeho obyvateľov. K roku 1661 sa v urbári Starého Hlohovca spomínajú na prvých troch miestach chotáre Stará hora, Szoros a Wapenicza ležiace v tesnej blízkosti. Časom Szoros (Soroš) ako oficiálny chotár zanikol a tiež sa stal súčasťou Starých hôr. Ale zľudovené pomenovanie si Hlohovčania naďalej uchovali a osvojili. A to najmä pre označenie úžľabiny a susediacich kopcov, kde sa nachádzal starý grófsky kameňolom, kde pramenila znamenitá studničná voda zásobujúca i miestny pivovar a kde rástol jeden z prvých skvostných kvetov jari, poniklec veľkokvetý, Hlohovčanmi nazývaný aj „Soson“. Stará hora – Soroš ukrýva aj niekoľko tajomstiev súvisiacich s existenciou lokálnych podzemných krasových útvarov, jaskýň. Podľa rozprávania tu až do roku 1937 jestvoval vchod do podzemia, ktorý však vojaci miestnej vojenskej posádky počas cvičenia zasypali. Legenda vraví tiež o veľkom jašterovi, prebývajúcom v jaskyni, a o rozsiahlom podzemnom jazere - morskom oku. Soroš je do slovenčiny dnes prekladaný ako Sedliská, ale v pôvodnom maďarskom pomenovaní označuje tesný priestor medzi horami, čiže tiesňavu (Szoros).
Stará hora označuje svahy medzi ním, a to najmä kopec nad Panskou Nivou, kde sa po roku 2000 rozšírila bytová výstavba a susediace svahy nad viechou Jašter. V týchto miestach pri pivovare cestou na Pastuchov a Dolné Trhovište sa končil hlohovecký a začínal peterský chotár. Tiesňava za Sorošom pokračuje ku chotáru Malé a Veľké Vápenice (v maďarčine Kis Mészhegy , Nagy Mészhegy). Dnes záhradkárska osada ležiaca naľavo od cesty na Pastuchov. Malé a Veľké Vápenice sú príkre svahy pokryté vápnitými kamenistými, zväčša ílovitými pôdami. Sú pomerne členité vďaka príkrym zrázom vymletých dažďovou vodou a z viacerých výšinných polôh poskytujú pekný panoramatický výhľad na Hlohovec a široké okolie dolnovážskej nivy. V minulosti tu boli počas kopania základov záhradných chatiek nájdené nástroje a keramika zo staršej doby bronzovej (1 600 rokov pred Kr.). Vápenice indikujú aj existenciu vápenných pecí v stredoveku a novoveku, doložených archeologickými nálezmi v neďalekom kameňolome, kedy sa tu vypaľovalo vápno. Chotár je ukončený kamenným mostom, postaveným v rokoch 1887/1888. Málokto si ho dnes však všimne, pretože je prekrytý asfaltovou cestou. Keď však niekedy zavítate do týchto končín a odbočíte pred serpentínami z hlavnej cesty od Hlohovca na poľnú cestu vľavo, určite si všimnite túto zaujímavú technickú pamiatku, na výstavbe ktorej sa podieľali aj kamenárski majstri z Talianska.