Slivová Dolina a Laurincove Hory
Najvzdialenejší chotárny kút ležiaci východne od Hlohovca na trištvrte hodiny pešej chôdze sa nazýva celkom jednoznačne, no nie celkom presne Slivová dolina. Ten, kto by tu na tomto mieste, odvolávajúc sa na pôvodný názov chotára, hľadal rozsiahly slivkový porast, bude sklamaný. Divo rastúce slivky sa v okrajových častiach doliny nachádzajú už len ojedinele. Hlboké rozľahlé údolie v smere na obec Dolné Trhovište je dnes odlesneným chotárom, iba úplne najspodnejšia jeho časť je zalesnená a priamo sa napája na chotár Starého hája. Celá Slivová dolina olemovaná lesmi pri pohľade z jej vrchnej časti ponúka nielen impozantný pohľad do rozľahlej nížiny, ale upúta aj skutočne krásnym pohľadom na celé Ponitrie a Tribečské pohorie s vrchom Zobor. Že išlo o územie, ktoré bolo od dávna vyhľadávané človekom, nám prezrádzajú početné archeologické nálezy zlomkov keramiky, kamenných sekier, a prírodného farbiva z mladšej doby kamennej 3300 rokov pred Kristom. Okrem toho v najspodnejšej časti doliny sa rozkladalo keltské osídlenie z obdobia rokov 200 – 50 pred Kristom, doložené tiež početnou keramikou. Obe lokality však čakajú na svoje archeologické preskúmanie. Identifikované boli len na povrchu, keď sa na rozoraných brázdach poľa po každej orbe objavili spomínané predmety dávnych obyvateľov Hlohovca. Za povšimnutie tu stojí aj stará kamenná studňa na dne doliny, slúžiaca kedysi na napájanie dobytka. I keď sa nachádza takmer v nepreniknuteľnej húštine kríkov a žihľavy je možné ju pri lepšom hľadaní na povrchu rozoznať, rovnako aj o čosi ďalej ležiaci žľab na vodu. Hlohovčania sa tu zastavovali s dobytkom na doplnenie zásob pramenitej vody, dokonca časť obyvateľov mesta sa tu aj schovávala na sklonku druhej svetovej vojny v roku 1945, keď prechádzal cez Hlohovec front. Nad Slivovou dolinou ležia Laurincove hory, dnes skôr prekladané ako Vavrincove hory, keďže podoba v stredoveku rozšíreného mena Laurinec sa do podoby Vavrinec ustálila až neskôr. Súvisela s osobnosťou hlohovského zemepána Vavrinca Ilockého – Ujlakyho (1459 – 1524). Panstvo hradu Hlohovec zveľaďoval v rokoch 1479 – 1524. Do obdobia jeho pôsobenia sa kladie najmä dokončenie františkánskeho kláštora v Hlohovci (1492) a viaceré stavebné aktivity na sakrálnych stavbách mesta. Vavrincove hory sú dnes z veľkej časti odlesneným chotárom. Jazykovitá úžľabina zvažujúca sa k Vápeniciam na ich okraji bola v 70. – 80. rokoch využívaná ako skládka odpadu z podniku Drôtovňa. Neskôr, skládku rekultivovali a na jej povrchu vysadili zeleň. Vavrincove hory svojim názvom jednoznačne dokladajú príslušnosť chotára k panstvu hlohovského hradu a k vlastníctvu zemepána. Neskôr k roku 1661 boli súčasťou urbáru a prislúchali mestečku Starý Hlohovec, podobne ako neďaleký Starý háj. Prečo však poloha nesie názov Vavrincove hory sa môžeme len domnievať. Vo význame hora sa dnes v slovenčine uvádzajú okrem lesov aj vrchy. V prípade hlohoveckých chotárov však hory vždy znamenali les, pretože kopce sa označovali termínom – mons, čiže vrch. Preto v odkaze názvu na majiteľa panstva Vavrinca Ilockého sa môže ukrývať aj akt opätovného zalesnenie vtedy už vyrúbaného chotára práve na príkaz samotného zemepána Vavrinca. V súčasnosti sú obe polohy spoločne so Starým hájom vyhľadávaným poľovným revírom.