Pocta matke – výtvarná a literárna momentka
Začiatkom marca pred desiatimi rokmi sme mali jednu z posledných príležitostí zazrieť z chodníka vedúceho od polikliniky smerom k zámockému jazierku, v priestore vymedzenom trianglom mohutných platanov, na prvý pohľad tajomnú a rešpekt vzbudzujúcu medenú plastiku ženy. Vážnosť jej výrazu tlmil a akýsi mystický odstup od jej blízkosti zabezpečoval okoloidúcemu trávnatý porast zámockého parku, ktorý ju obklopoval a chránil jej bezprostredné okolie. Našli sa však aj takí, ktorí sa vzdali pohodlia chodníka a v zvedavom nadšení boli ochotní prebrodiť vysoké steblá trávy, porušiť spiritualitu miesta a s dávkou obavy i očakávania sa dotknúť, ba ohnutým prstom i zaklopať na dutý tvarovaný kov, ktorý vzápätí karhal svojou odpoveďou opovážlivcov ťažkým dunivým zvukom. Správne hádate, že medzi týchto trúfalcov som patril aj ja. Moja odvaha stojac tvárou v tvár pred autoritou nemej postavy slabla, urobil som pár obranných krokov späť a naraz sa mi naskytla jedinečná možnosť sledovať jej detaily a zároveň mi neunikol ani celok. V neurčitých, takmer až kubisticky štylizovaných obrysoch postavy ženy som rozpoznal jej poslanie – je to matka. Umelec ju zachytil pri najprirodzenejšom akte materstva – starostlivosti o malé dieťa. Pri lepšom pohľade na pravidelnou geometriou scelený kov sa uvoľňuje predstava pozorovateľa. Jednoduché, priame a presné línie poukladané do náznakových plôch evokujúcich výtvarne prísny obraz súsošia, nadobudli precíteným pozorovaním náhle podobu živého zvlnenia, človečieho zaoblenia a duchovného prehĺbenia. Do kovového skeletu vteľujeme svoju vlastnú predstavu matky – láskavej, starostlivej, chápavej, no i neoblomnej, spravodlivej, tiež aj ustarostenej, strachujúcej sa...
Logiku pôsobivého zážitku umocňuje dvojveršie umiestnené na mramorovej tabuli v blízkosti sochy, ktoré je jeho súčasťou. Sú v nej vyryté tieto slová: „Tak som ju vídal / od mala svojho“. Verše patria slovenskému básnikovi a symbolistovi Ivanovi Kraskovi. Sú súčasťou jeho básne Vesper dominicae z básnickej zbierky Nox et solitudo (1909) a ak ich zasadíme do širšieho kontextu, znejú v jeho podaní s drobnou zmenou takto: „matička moja / samotná sedí / pri starom stole. / Kostnatou rukou / podpiera čelo / vráskami zryté / – starostí tiene / vždy sedia na ňom: / tak som ho vídal / od mala svojho – –“ Báseň je vlastne spomienkou na domov cez precítené zachytenie okamihu pohľadu na matku, ktorá v sviatočnej nedeľnej chvíli drží v ruke spevník náboženských piesní. Kraskov básnický zrak prestupuje nostalgia minulosti (detstva a dospievania). Utrápené a ťažké čelo matky skrýva v predstave básnika všetky starosti i radosti života. Reprezentuje múdrosť, vysoký vek i prichádzajúcu únavu. Básňou je nám sprístupnená náladová kresba, takmer žánrový obrázok plný clivej spomienkovej emócie a citového rozochvenia. Koncentruje sa v ňom jednoduchosť i vznešenosť materstva, nádherné a ťažko vysloviteľné mystérium prepojenia matky a jej dieťaťa.
Umelecký zámer abstraktného spracovania sochy, akoby podsúval nenásilné interpretácie jej výzoru tak, že si za prázdny kovový pohľad mohol pozorovateľ dosadiť dôverne známe rysy tváre svojej matky. V tomto zmysle sa podarilo zlodejom sochy dosiahnuť čaro nechceného a ja si ho dovolím domyslieť – hoci z prázdneho podstavca už dnes návštevníkov zámockej záhrady nevíta socha matky, tak ho môžu zaplniť naše projekcie predstáv, pretože na toto výsadné miesto, na tento malý pomník vďaky môžeme pomyselne postaviť láskyplnú spomienku na svoju matku. Práve v tomto vzácnom okamihu zostáva aspoň symbolicky v platnosti názov (dnes už nejestvujúceho) súsošia – „Radostné materstvo“.
Marián Kamenčík, ELAP Hlohovec