Posledné dni druhej svetovej vojny v Hlohovci
V máji roku 1945, v posledných dňoch druhej svetovej vojny, sa Hlohovec postupne zotavoval z vojnových škôd, ktoré utrpel počas náletov a v deň oslobodenia dňa 1. apríla. Mesto bolo dočasne riadené sovietskymi veliteľmi, pod ktorých velenie spadalo aj pôsobenie prvého povojnového národného výboru, na čele s Jánom Čergelom a okresného národného výboru, ktorý viedol Jozef Selecký. Vedenie mesta sa hneď v prvých dňoch po oslobodení zaoberalo odstraňovaním vojnových škôd, kolíznymi situáciami miestnych obyvateľov s príslušníkmi sovietskej armády a zmierňovaním vášní medzi obyvateľmi, ktorí sa domáhali radikálneho vysporiadania s kolaborantmi a členmi Hlinkovej gardy. Dni po oslobodení spod nacistickej okupácie tak možno bez nadsadenia označiť za najzložitejšie a najťažšie obdobie 20. storočia v riadení nášho mesta. Nikdy sa tak nestriedala radosť zo slobody a konca vojny s pocitmi krivdy a smútku. Hlohovec doposiaľ nebol názorovo viditeľne tak polarizovaný, ako práve v dňoch končiaceho sa najväčšieho vojenského konfliktu v dejinách ľudstva. Aj napriek všetkému je ale oslobodenie Hlohovca v roku 1945 jeho najväčším historickým medzníkom v 20. storočí.
Predchádzali mu dni, kedy sa nemecká armáda v meste pripravovala na spomalenie postupu sovietskych vojsk. Od polovice marca budovali Nemci za pomoci miestnych občanov zákopy a guľometné postavenia pred mestom na Zajačkoch a Dieloch, dva strategické body, hlohovecké mosty boli obložené dynamitom. Ďalší strategický bod, miestna elektráreň bola z prevádzky vyradená už počas sovietskych náletov dvoma granátmi, ale na príkaz nemeckých veliteľov boli dieselové motory v pod-zemí elektrárne zatopené naftou, aby v prípade útoku na Hlohovec mohol byť aj tento strategický cieľ včas zničený. Predzvesťou blížiaceho sa frontu boli každodenné transporty s ranenými nemeckými vojakmi do poľnej nemocnice pri kláštore.
Posledné bombardovania Hlohovca prebiehali na Zelený štvrtok dňa 29. marca a na Bielu sobotu 31. marca. Zasiahnuté boli viaceré ulice mesta, najmä však Pribinova a Michalská, dnešné ulice SNP, M.R. Štefánika a Štúrova, poľná nemocnica pri kláštore, veža evanjelického kostola, hrobka Erdődyovcov a ďalšie lokálne objekty. Na Veľkonočnú nedeľu 1. apríla 1945 v poobedňajších hodinách sa začala ofenzíva II. ukrajinského frontu od Nitry. O 16tej hodine velenie tylového zabezpečenia - Sicherhaitsdienst vydalo rozkaz na zničenie železničného mosta a o pol ôsmej večer po obsadení Hlohovca sovietskou armádou aj na likvidáciu cestného mosta. Na poliach medzi Kľačanmi a Hlohovcom sa pred šiestou hodinou večer odohral posledný výraznejší odpor nemeckej armády, ktorý pokračoval krátkymi prestrelkami v uliciach mesta. Padlo v ňom približne 100 nemeckých a 20 sovietskych vojakov. Padlí na nemeckej strane boli väčšinou vojnou neskúsení mladí muži vo veku 18 - 20 rokov, ktorí sa síce hromadne vzdávali blížiacej sa presile, ale nepoznajúc princíp prvej bojovej línie, kde sa nebrali zajatci, boli okamžite zabití. Ich hrobom sa stali väčšinou polia v chotárnych častiach Zajačky a Diely, kde po prechode frontu chodili Hlohovčania do priekop a jarkov, bez občianskej či vojenskej pocty zakopávať rozmetané kusy tiel. Niekoľko dočasných hrobov sovietskych vojakov pribudlo aj v samotných uliciach mesta, odkiaľ boli neskôr pozostatky prevezené na bratislavský Slavín. V rokoch 2004 pri výstavbe hypermarketu Kaufland a pri budovaní elektrickej prípojky do spoločnosti Zentiva v roku 2009 boli nájdené pozostatky piatich nemeckých vojakov. Tie boli po analyzovaní antropológom vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci odovzdané spoločnosti pre starostlivosť o nemecké vojenské hroby a pietne pochované na nemeckom vojenskom cintoríne vo Važci.
Po obsadení Hlohovca sovietska armáda začala hneď na druhý deň budovať vedľa zničeného cestného mosta pontónový most, časť domov Pribinovej ulice bola vyčlenená pre velenie II. ukrajinského frontu, do zámku bola umiestnená sovietska poľná nemocnica. Zámok bol po prechode frontu značne vyrabovaný a to nielen vojakmi, ale aj radovými obyvateľmi mesta. S odstupom rokov je práve hlohovecký zámok a jeho vybavenie označované za najväčšiu kultúrnu, spoločenskú a historickú stratu, akú kedy Hlohovcu vojna priniesla.
Jozef Urminský ml.