V dotyku s monumentmi diela a osobnosti Dezidera Castiglioneho
Maliar, grafik, čelný predstaviteľ monumentálnej tvorby i občasný spisovateľ Dezider Castiglione sa narodil 26. novembra 1924 v Hlohovci v spodnej časti dnešnej Ulice M. R. Štefánika. V rokoch 1945 - 1948 študoval na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Jeho profesormi boli Ján Mudroch, Eugen Lehotský, Gustáv Malý i Jozef Kostka. Od roku 1949 do 1953 pôsobil ako asistent profesora J. Mudrocha na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1954 sa sústredil na monumentálnu tvorbu v architektúre. V rokoch 1977 - 1979 viedol oddelenie monumentálneho maliarstva na VŠVU. Bol členom Skupiny 29. augusta, členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a Umeleckej besedy Slovenska. Uskutočnil tri samostatné výstavy v Bratislave (1974, 1993) a v Trnave (1984).
Castiglioneho tvorba má viacero ťažísk a línií vývinu. V jeho tvorivej evolúcii pozorujeme postupný odklon od tradičného impresívneho ponímania maľby, pričom svoju pozornosť začal upriamovať na prepojenie výtvarného umenia s architektúrou, kde výnimočne skĺbil svoj zmysel pre dekoráciu a kolorit s veľkými plochami a jasne budovanými tvarmi. Cez vplyvy postkubistického umenia postupne jeho umelecký vývin dozrieva v monumentálnom prejave, ktorý je koncipovaný ako veľkoryso organizovaná kompozícia. Uchvátila ho však i koláž a olejomaľba, ktorými rozšíril repertoár svojich výrazových možností o experimentálny náboj. Krátky pobyt autora v Taliansku na neho zapôsobil do tej miery, že vytvoril lyricky veľmi citlivé a podmanivé pastely, inšpirované benátskou krajinou a jej kultúrnym ovzduším.
Dominantnou a podstatnou črtou jeho výtvarnej produkcie, ktorou sa zapísal do dejín výtvarného umenia, zostala však monumentálna tvorba. Citlivo zvažuje priestorové danosti kompozície, osciluje medzi konštruktívnou a ornamentálnou skladbou, ktorá je nositeľom jedinečného plošno-dekoratívneho vyznenia. Ako prvý na Slovensku skúšal sklobetónovú techniku a je zakladateľom a priekopníkom tejto výtvarnej umeleckej tvorivej metódy. Medzi jeho najznámejšie výtvory patria diela zo sklobetónovej mozaiky. Je ju vidieť napr. na budove Farmaceutickej fakulty UK. Medzi prvými uplatnil aj sklenenú mozaiku, napríklad na internáte VŠP v Nitre. K významným dielam patrí i mozaika na kúpalisku v Ružovej doline v Bratislave či vitráž obradnej siene na Slavíne.
Jeho monumentálne práce dodnes zdobia mnohé budovy po celom Slovenku - ide o nemocnice, polikliniky, študentské domy, obchodné domy, auly univerzít, bazény, vestibuly, fontány a rôzne iné administratívne a účelové budovy. Sú to najmä sklobetónové vitráže, keramické mozaiky, štrukturálne maľby, kamenné mozaiky, sklomozaiky, fasády atď. Castiglioneho tvorba je nerozlučne spätá s povojnovou architektúrou, ktorej dodáva jedinečný estetický a ideový výraz.
Castiglione sa rád vracal do rodného Hlohovca, kde obdivoval jeho okolitú krajinu posiatu vinohradmi. Na pozvanie vtedajšieho predsedu JRD Floriána Kubinského navštívil aj priestory súčasnej viechy Jašter, kde ho uchvátia jedna z pivníc. Vtedy už viechu dobre poznali mnohí umelci i politici. Očarený prostredím viechy inicioval minister Janovic rekonštrukciu tohto objektu a rozhodol sa prostredníctvom ministerstva darovať do jej priestorov výnimočné umelecké dielo. Jeho realizátorom nebol nik iný ako D. Castiglione. Jedinečná sklomozaika nazvaná Partizánske ohne zdobí dodnes celú čelnú stenu starej pivnice (na foto). Podmaňujúcu a umelecky i remeselne nesmierne náročnú sklenenú fresku venovanú svojmu rodnému mestu predstavil jej autor v roku 1971 pri jej slávnostnom uvedení týmito slovami: "O rastline hlohu, ktorá dala meno blízkemu Hlohovcu sa hovorí, že pomáha srdcu a zmierňuje depresie. Túto fresku som vytvoril s rovnakými vlastnosťami a dovolil som si pridať aj tie krásne rána a svitanie nad Starou Horou".
Okrem výtvarného umenia sa D. Castiglione venoval aj literatúre a v roku 2002 vydal autobiografický román s názvom Zomrieť v San Franciscu. D. Castiglione zomrel 1. marca 2005 v Bratislave. Odkaz jeho tvorivého ducha pretrváva v jeho dielach a najnovšie ho pripomína i pamätná tabuľa umiestnená v priestoroch viechy Jašter, ktorá bola predstavená prvú októbrovú sobotu širokej verejnosti.
Marián Kamenčík