Rudolf Dilong a Hlohovec
Kronikár františkánskeho kláštora v Hlohovci zaznamenal do kroniky k dátumu 14. 4. 1939 nasledujúci krátky text: "V tento deň bol do kláštora inšpiciovaný pán Rudolf Dilong, náš františkánsky a popredný slovenský básnik a pridelená mu bola funkcia katechéta, spovedeľníka a kazateľa. Je to veľmi zložitá osobnosť a smutný človek." Hoci na krátko, no predsa sa preťala v tomto momente na necelé dva roky (1939 - 1940) krivka života básnika katolíckej moderny s každodennosťou ľudí nášho mesta. Tento rok si pripomíname 110. výročie narodenia tohto popredného predstaviteľa slovenskej poézie 20. stor. a zároveň uplynulo už 10 rokov, čo mu bola odhalená pamätná tabuľa na budove františkánskeho kláštora.
"Zo všetkého, čo som kde žil, ostal mi v milých spomienkach Hlohovec so svojím Váhom. Prechádzky kolo Váhu ma upokojovali, tečúca voda mi mámila zmysly, to bolo všetko. Ostatné mestá ma nevedeli dojať." Takto vyznáva Dilong (1905 - 1986) svoj vrúcny vzťah k Hlohovcu v autobiografii Mladosť z očistca (1939 - 1942). Reminiscencie na mesto previazané stuhou rieky zvečnil aj v básnickom cykle Večery pri Váhu zo zbierky Konvália (1941), kde sa môžeme vhĺbiť do meditatívnych veršov: "Kto by tu nežil rád a hľadal svety zamyslený, / keď všetkým ruku dá, už nikto také dlane nemá, / preto je deň môj rodný tvojím, ó, Váh nezmenený, / tvoj rod a tvoja zákruta, tvoj život kolíše ma." Inšpirovaný krásou žitého prostredia poeticky vyslovuje hlboké myšlienky krásy a božej dokonalosti. Atmosféra vážskeho nábrežia podnecovala básnika k pôsobivej reflexii o prírode, láske, domove, vlastenectve i viere.
Hlohovec sa stal aj miestom osobného i literárneho stretnutia Dilonga s viacerými talentovanými mladými autormi, poväčšine hlohovskými rodákmi. Azda najznámejším bol vtedy sextán nitrianskeho gymnázia Ivan Kunoš (známy ako Ivan Kupec). Dilong mu od začiatku vravel Vaňko. Kupec po rokoch spomína na stretnutie s Dilongom, akoby bol v jeho živote už veľmi dávno: "Neviem už, čím som si vlastne získal jeho pozornosť a ako sme sa vôbec zoznámili vo vtedajšom ospalom, hluchom Hlohovci. Aký už bol, neformálny, bezprostredný, zrazu len bol v mojom mladom živote." Dilong svojmu zverencovi otvoril cestu k literárnej avantgarde. Práve on vyvíjal na mladého poetu "literárny nátlak" a nechcel ho uvoľniť z objatia kláštorných stien, kde ho dočasne "uväznil", skôr, kým nenapíše básnickú knihu. Z tejto literárnej "väzby" vzišla zbierka so silným nadrealistickým nábojom pomenovaná Podľa hviezd meniť masky (1940) s venovaním: "Venujem svojmu milovanému majstrovi a druhému otcovi Rudolfovi Dilongovi". Zbierkou sa Kupec prihlásil k poetike nadrealistickej skupiny ako jej najmladší člen (mal 17 rokov). Dilong často kryl Kupcove úteky z domova do priestorov malej františkánskej cely, ktorá sa menila na akýsi literárny ateliér, až raz musel poslať jeho matke krátky lístok: "Milostivá pani, nehnevajte sa na Ivanka, odišiel na hory imaginácie a je mu tu dobre. Nič neoznamujte četníkom".
Iná Dilongova hlohovská literárna či skôr výtvarná známosť bola so známym maliarom, zabudnutým poetom, Michalom Karabom. Z korešpondenčnej pozostalosti M. Karabu sa dozvedáme, že obaja neuspeli v roku 1940 na matičnom súbehu so svojimi veršami: "Viem, že súbeh matičný považuješ tak za humbug, ako i ja, nie preto, že sme obaja prepadli, ale nehľadiac na osoby - je to krivda, spáchaná na slovenskej literatúre (...)". Ich osobné priateľstvo prerušil až Dilongov odchod do Skalice odkiaľ posiela Karabovi k jeho svadobnému dňu báseň, ktorú môžeme nazvať podľa prvého verša Láska tak chcela.
Aktivita básnika Rudolfa Dilonga počas tak krátkeho časového úseku, aký strávil v Hlohovci, je nesporne povšimnutiahodná a trvalo sa vpísala aj do veršov jeho zbierok. Svedectvom o tom je napríklad básnikov povzdych z neskorších rokov: "...spomínam na Váh, na milý kraj hlohovecký a vždy pri tom mám kúsok smútku v duši. Škoda, že je to ďaleko...
Marián Kamenčík