Ľudovít Štúr a Hlohovecko – príspevok k 200. výročiu narodenia
Líbý jest mi večer, kdy na Gáboře hasne ve září,
libý šum mi boru tichnoucí, než všem milejším,
když ti sedím po boku zpěvy neb slovy tvými okouzlen.
Tri verše Ľudovíta Štúra z rozsiahleho básnického príhovoru k bardovi slovenskej poézie Jánovi Hollému vyjadrujú úctu a obdiv zapáleného mladíka k skúsenostiam a umu básnického majstra. Štúr si zvolil žáner selanky, aby mohol viesť s Hollým dialóg v podobe dvoch alegorických postáv, ktoré dali aj meno samotnej básni – Jaromír (Hollý) a Květoň (Štúr). Báseň vznikla pod dojmom Štúrových návštev legendárneho hája Mlieč v Maduniciach, kde pod košatou korunou mohutného dubu navštevovala slávneho Maduničana múza melódiou svojej lýry. Opakujúce sa stretnutia vtedajšej národnej inteligencie označil neskôr Hurban ako „púte do Maduníc“. K Hlohovcu sa viaže báseň tým, že dvakrát sa v nej objaví pomenovanie Gáboř, teda Gábor. Gábor, alebo aj presnejšie Gáborské hory sú starobylá chotárna ležiacia severovýchodne od Hlohovca a výrazne dotvárajú jeho panorámu dvíhajúcim sa terénom. Editor Štúrovho diela Jozef Ambruš pri jeho poznámkovaní správne rozpoznal, že ide o prvý južný výbežok Inoveckých vrchov, ktorý je dobre vidno aj spoza Váchu, napríklad aj z Hollého Maduníc ako dominantnú východnú polohu za Hlohovcom. Práve pri opise večernej atmosféry odchádzajúceho dňa pozorujúc krajinu v Maduniciach ho inšpirovala panoráma týchto vrchov.
Nebola náhoda, že Štúr meral cestu do hlohovského kraja. Návštevy zaslúžilých mužov slovenského národa boli častými cieľmi cestovania slovenskej študentskej i vzdelaneckej elity. Pod vplyvom samotného Štúra sa spoločnosť mladých študentov Evanjelického lýcea v Bratislave zmenila na inštitúciu, ktorej najdôležitejšou úlohou bolo formovať slovenskú spoločnosť a pretvárať ju na moderný národ. Splniť tento cieľ malo aj poznávanie života v jednotlivých regiónoch a s tým súvisiaca zberateľská činnosť slovesného materiálu i predmetov hmotnej kultúry. Rozšírila sa tak aktivita cestovania slovenskými i slovanskými krajmi. Púte po otčine sa zväčša realizovali počas letných prázdnin. Študenti na svojich cestách zaznamenávali údaje zemepisného, národopisného, sociálneho a hospodárskeho charakteru. Cestovanie študentov dostalo aj organizovanú podobu založením tzv. cestovateľského spolku. Člen spolku bol nazývaný „výborník cestovatelský“.
Do cestovateľských dobrodružstiev sa zapojil aj Ľ. Štúr. Ako 20-ročný absolvoval medzi 1. – 13. júlom 1936 cestu Považím. Rovnomenný názov má aj cestopis popisujúci jeho skúsenosti na potulkách západným Slovenskom. Postupne navštevuje Hlboké, Prietrž, Brezovú, Sobotište, Vrbovce, Turú Lúku, Myjavu a cestou do Bratislavy sa zastavil v už vyššie spomínaných Maduniciach u Jána Hollého. Obdivný dojem mladého študenta vzhliadajúceho k autorite zrelého muža najlepšie popisujú tieto slová: „...navštívili sme výtečného p. Hollého. Slzy mi kanuly radostí, když sem toho stařečka videl. Byl právě přišel z háje, kdež pracuje. Dělá nyní hrdinský zpěv pod názvem ,Slaviada?.“ V samotnom cestopise potom v idealizovaných opisoch približuje Štúr básnikovu podobu, ktorá ho uchvátila svojou jemnosťou a zvláštnym pôvabom. Obdivuje Hollého vedomosti a pamäť, sviežeho ducha, veľký rozhľad i filozofickú zádumčivosť. Štúr sa mu vyznáva z toho, že sám sa učil básniť podľa jeho poézie a pri starcom bolestne prednesených slovách: „Zavesil som už lutnu moju na dub a teraz len vetry do nej naprázdno hučia“; ho povzbudzuje, aby nezanechal básnického umenia, pretože „on je tu majstrom“, od ktorého sa majú čo učiť aj nasledujúce generácie. V duchu romantizujúcej poetiky obohacuje Štúr svoj cestopis opismi malebného Považia v madunickom okolí, ktoré Hollého nadchýnalo inšpiráciou.
Symbolika priateľstva dvoch čelných predstaviteľov jednak rozdielnych konfesií a jednak odlišných jazykových variantov slovenčiny mala vyjadrovať snahu o určenie spoločného národného cieľa. Preto v časoch prípravy kodifikácie spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia navštívil Ľ. Štúr so svojimi druhmi staručkého a chorého J. Hollého na Dobrej Vode, aby mu oznámil svoj kodifikačný zámer. Hollý súhlasil, pretože si dobre uvedomoval závažnosť a dejinnosť takéhoto aktu, no napriek tomu zostal vo svojom pokročilom veku verný bernolákovčine. Hurban v roku 1881 na stránkach Slovenských pohľadov vystihol ich vzťah slovami: „Hollý bol otcovským priateľom Štúrovým do konca...“
Osud nezavial Ľ. Štúra intenzívnejšie do našich končín. Jeho stopa, resp. odkaz dostáva výrazné črty na Hlohovecku až o vyše desať rokov po madunických návštevách počas revolučných meruôsmych rokov, keď slovenský národ vzal do svojich rúk zodpovednosť za vlastnú budúcnosť. V tomto zmysle treba pripomenúť osudy dvoch slovenských mladíkov a dobrovoľníkov, ktorí podporovali národnú myšlienku koncipovanú Štúrom a Hurbanom do tej miery, že boli ochotní za ňu aj zomrieť. Práve tieto posledné októbrové dni si pripomíname popravu Viliama Šuleka (20. 10. 1848) a Karola Holubyho (26. 10. 1848) na tzv. fraštackom poli (ako o tom vypovedá i báseň Š. Krčméryho) vo vtedajšom beregseckom chotári. Dnes je pre mnohých ťažko predstaviteľné, že mladí chlapci krátko po dvadsiatke dokázali položiť na oltár slobody národa najväčšiu obeť.
Vyššie spomínané revolučné udalosti v Hlohovci sa stali aj inšpiráciou rozsiahlej novely Jozefa Miloslava Hurbana z roku 1853 s názvom Slovenskí žiaci. Dej situuje priamo do nášho mesta a blízkeho Dolnopolia (pravdepodobne Leopoldov), kde popisuje osudy revolučných udalostí. V príbehu vystupuje aj postava Vladimíra Hrabinu. Jeho charakter vykazuje niektoré črty podobné so samotným Štúrom. Zreteľne to ilustruje situácia, keď Hrabina v jednom z rozhovorov uprednostní nadosobný záujem pred individuálnym prospechom: „Inšie sú ciele národnosti, a inšie pletky a dôležitosti ľúbosti; kto tamtie týmto podradiť chce, ten nič iného nedokazuje, ako že je sveták a Slovanstvo mu je iba pekné divadlo dievčat, do ktorého len zato chodí, aby oči pásol.“
Hoci i náš kraj sa môže pýšiť skromným vzťahom k osobe Ľudovíta Štúra, oveľa dôležitejšie je si uvedomiť, že jeho meno nás neobklopuje v každodennom živote pre nič za nič. I keď je vpísané do názvov ulíc, parkov a námestí, jeho pohľad pozerá na nás z poštových známok a pred časom aj z bankoviek, oveľa závažnejším sa stáva fakt, ako v nás rezonuje odkaz jeho celoživotného diela. To je zaznamenané v početných historických, filologických, lingvistických, kultúrnych, politických, literárnych, estetických, národopisných a iných statiach, no napriek tomu dodnes pôsobí inšpiratívne. Zjednocujúcim momentom pôsobenia Štúra v našich národných dejinách ako osoby, v ktorej sa snúbili prvky romantického titánstva i mesiášstva so znakmi autoritárstva, je vedomie programového pôsobenia pri prebúdzaní národného povedomia, ktoré sa malo sformulovať do novej entity a slobodne uplatniť v najširšom spoločenskom priestore.
K aktuálnym oslavám roku Ľ. Štúra pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia sa pripojilo aj Vlastivedné múzeum v Hlohovci zorganizovaním výstavy s názvom Štúrovci v grafike a známkovej tvorbe (potrvá do 1. 11. 2015). Súčasne si návštevníci múzea môžu pozrieť filmový dokument s názvom Ľudovít Štúr – STREDOEURÓPAN, ktorý vytvorili dvaja šikovní Hlohovčania Erik Knotek a Michal Dzurech v spolupráci s UKF v Nitre.
Marián Kamenčík