Kúpanie v Hlohovci v minulosti a dnes
Davy kúpajúcich a opaľujúcich sa Hlohovčanov pri rieke Váh boli ešte pred polstoročím počas horúcich letných dní úplnou samozrejmosťou. A nebyť archívnych fotografií, dnešnej mladej generácii by ich starí rodičia iba ťažko vysvetľovali, že to, čo je dnes skôr výnimočné, bolo ešte donedávna úplne prirodzené a bežné. Veď napokon celá generácia dnešných penzistov svoje „tínedžerské“ roky prežívala leto práve pri Váhu a bolo to pre nich jedno z najkrajších období detstva a dospievania. V dávnej, ale aj v nedávnej minulosti Hlohovca bolo kúpanie jeho obyvateľov späté s riekou Váh. Lenže okrem leta sa v prevažnej časti roka vo Váhu kúpať nedalo. Vyvstáva preto otázka, ako to s kúpaním bolo v ostatných obdobiach roka, keď ľudia ešte nepoznali kúpeľne, vane, či sprchy. Úplne prvú zmienku o kúpeľoch v mestečku Nový Hlohovec – Freistadt nám zanechala vo svojom testamente z roku 1400 manželka zemepána Mikuláša Konta, Klára. V tomto dokumente štedro obdarovala hlohovecký špitál (domus hospitalis) stojaci pri kostole sv. Ducha. Jednou z darovaných nehnuteľností bol vtedy aj vedľa špitála stojaci mestský kúpeľ, pričom Klára v listine dôrazne pripomenula, že nikto iný nesmie v Hlohovci alebo vo Svätom Petre postaviť podobný kúpeľ. Pôvodne bol mestský kúpeľ vybavený veľkými drevenými kaďami, ktoré neskôr vystriedali menšie do zeme vymurované bazény. V stredoveku ho využívalo nielen širšie obyvateľstvo mesta, ale aj majitelia panstva. Mestské kúpele sa napokon v meste udržali nielen počas celého stredoveku, ale až do začiatku druhej svetovej vojny. V polovici 18. storočia si hlohoveckí židia založili tiež vedľa špitála svoj vlastný rituálny kúpeľ, mikve (prvá zmienka o ňom je v mestskom protokole z roku 1769). Posledným jeho prevádzkovateľom až do prvej vlny deportácií v roku 1942 bol Adolf Klapholz. Budova pôvodného kúpeľa dodnes stojí ako rodinný dom v Kamennej uličke. Mimoriadnej popularite Hlohovčanov sa tešilo letné kúpalisko Panónia na rieke Váh. V skutočnosti išlo iba o pasienok pod záhradami Hlohovej ulice so vzletným názvom Lido s pozvoľne klesajúcim brehom, takže kúpanie tu bolo vhodné aj pre neplavcov. Počas leta sa tu predávala zmrzlina, chladená limonáda a rýchle občerstvenie. Medzivojnové roky na tomto kúpalisku opísal vo svojom fejtóne aj miestny lekár a spisovateľ Dr. Imrich Frič, podľa ktorého sa v čase horúčav „...mesto vysťahovalo na Váh a do mesta sa nasťahovali vrabce“. Ako lekár si všímal aj slniacich sa Hlohovčanov, pričom ich rozdelil podľa sfarbenia pokožky na „oškvarky“ (tzv. nováčikov), „topfennéger“ (černochov z tvarohu), „sviňky“ (snaživcov s citlivou pokožkou), „zebry“ (pekne hnedých, ale pod trakmi plaviek s bielymi neopálenými pásmi) , na ľudí od reklamy a na bronzové sochy. Okrem kúpaliska Panónia veľa mladých ľudí využívalo v lete na kúpanie aj ďalšie časti rieky, vychytené boli miesta pri oboch mostoch, pretože sa tu dalo skákať do pomerne hlbokej vody. Pod starým cestným mostom deti a mládež skákali do vody z veľkých kmeňov stromov z rozobraných pltí. Tí najväčší borci, ktorí dokázali prekonať strach, sa na všeobecný obdiv dievčat ukazovali strmhlavým skokom až z vrchu železných oblúkov cestného alebo železničného mosta. Peterčania sa chodievali kúpať povyše dediny na pasienky a neskôr k tzv. „Hrčáku“. Počas druhej svetovej vojny bolo zriadené ďalšie letné kúpalisko podobné tým, aké dnes poznáme už len z nezabudnuteľných čiernobielych filmov aj pod peterskými záhradami nad železničným mostom v časti Cisárka a prevádzkoval ho Štefan Molnár. Rieka Váh však okrem radosti každým rokom prinášala aj svoje obete. Boli to najmä tí, ktorí preceňovali svoje sily a neodhadli úskalia tečúcej vody plnej nebezpečných vírov. Zdatným plavcom ale dokázala pripraviť lepšiu zábavu, než akú dnes prinášajú tobogany v akvaparkoch. Chlapci sa nechali unášať prúdom rieky aj niekoľko kilometrov až k zelenickým hajlochom a odtiaľ sa potom pešo vracali popri Váhu do Hlohovca. Kúpanie v rieke Váh začalo postupne zanikať koncom 60. rokov 20. storočia pre značné znečistenie vody. Obyvatelia mesta čoraz viac vyhľadávali blízke bagroviská (Peterské bagroviská, leopoldovskú Štrkovku, Zelenické kazety). Letné kúpalisko Panónia zaniklo po postavení ľavobrežnej vážskej hrádze v roku 1960. Po vybudovaní nového cestného mosta boli často využívané na kúpanie a oddych aj veľké štrkovo-pieskové pláže na šulekovskej strane Váhu. Možnosti sezónneho kúpania boli naozaj pestré, ale v meste stále chýbal krytý bazén typu plavárne alebo kúpeľov. Po zániku kúpeľov v meste v roku 1942 sa uvažovalo s výstavbou mestskej plavárne na pasienkoch pri mestskom bitúnku. Tento projekt sa ale nezrealizoval a ďalším pokusom o postavenie mestských kúpeľov boli prípravné stavebné práce na dosť neobvyklom mieste v Radlinského ulici poniže Sokolovne, kde boli za týmto účelom dokonca vykopané aj jamy pre bazény. Celý projekt však skončil úplným fiaskom, pretože pre nevysporiadané majetkovoprávne vzťahy s pôvodnými vlastníkmi bolo mesto nútené stavebné práce zastaviť a jamy naspäť zasypať. Nad výstavbou krytej plavárne uvažovalo aj vedenie národného podniku Drôtovňa v ulici Františka Lipku v časti Nová štvrť. Napokon, v roku 1972 sa podarilo po niekoľkých rokoch výstavby dať do prevádzky novovybudované letné kúpalisko v Zámockej záhrade, ktoré verejnosti slúži dodnes. Menší relaxačný bazén so saunou bol v tomto období postavený aj v novom športovom zariadení futbalového štadióna Slovan Hlohovec. A ako je to všeobecne s kúpaním v Hlohovci dnes? Letné osvieženie pri rieke Váh si nenechávajú ujsť najmä skalní fanúšikovia plávania v tečúcej vode a v zime otužilci. Kto má rád oddych pri prírodných rekreačných vodných plochách, nájde ho na bagroviskách v okolí Hlohovca. Pre typy vyhľadávajúce skôr plávanie v bazénoch sú k dispozícii letné kúpaliská v Hlohovci a v neďalekých Koplotovciach, malé verejné kryté bazény sú na hlohovskom kúpalisku a v Relaxy centre na Panskej nive. K tomu je však treba dodať, že doba, keď domácnosti neboli bežne vybavené kúpeľňami dávno skončila a navyše viacero Hlohovčanov má dnes doma vybudované vlastné či už kryté alebo nekryté bazény. Ak by sme spočítali ich celkovú plochu, dosiahli by sme rozlohu nejedného známejšieho slovenského wellness zariadenia alebo menšieho akvaparku. Ale aj napriek tomu, Hlohovec dodnes na svoju prvú verejnú krytú plaváreň stále čaká.
Jozef Urminský ml.