Hlohovec v posledných dňoch vojny
„Akokoľvek zdanlivo zabudnuté príbehy z hlavy vyblednúť nejdú, najmä ak ste boli ich priamym svedkom alebo účastníkom.“ Takto začína svoje rozprávanie o vojnových rokoch 1939–1945 Pavol Haas-Hronec. Židovský chlapec z Hlohovca patril k jedným z tých, ktorí poznali utrpenie vojny „z prvej ruky“. Boli to roky, kedy akékoľvek princípy morálnych zásad a slobody padli na úplné dno, miera hodnôt dostala celkom inú dimenziu a cena ľudského života neznamenala nič. Dejovú nitku smutného príbehu jednej židovskej rodiny Pavol Haas postupne rozpletá pred obchodom svojho otca, na prízemí vtedajšieho hlohovského okresného úradu v miestach, kde sú dnes lahôdky Čerňan, kedysi známejšie ako mliečny bar. „Dňa 1. alebo 2. apríla 1939 večer, prišiel otec domov (z obchodu) pozdejšie než zvyčajne, so zakrvavenými ranami na hlave a krvácajúcim nosom. Mamička ho umyla, ošetrila a márne snažila upokojiť. Neustále opakoval… Nevieš si predstaviť. Uniformovaní gardisti si ma počkali na chodníku pred obchodom, bili ma hlava nehlava, zhodili ma na zem. Málo ľudí sa odvrátilo a odišlo. Väčšina ostala stáť a čumela. Nik, niktonko mi neprišiel pomôcť a nik ani hlások protestu nezdvihol. Zrejme to ho zo všetkých rán ktoré obdržal, bolelo najviac. So vzrastajúcim úžasom som stál u toho a nechápal. Ako sa mohol niekto odvážiť? Prečo??? Môjho jemnocitného otecka? Ešte v tej noci otca ranila mŕtvica. Ani náš domáci lekár Dr. Herzog a ani na konzultáciu privolaný lekár Dr. Frič, nevedeli pomôcť. Bez toho, žeby sa bol prebral so strnulosti 7. apríla 1939 otec zomrel. Mal som vtedy 11 rokov.“ Udalosti odohrávajúce sa v Hlohovci na začiatku druhej svetovej vojny ukrývajú v sebe nespočetné množstvo podobných príbehov ako bol tento, len s tým dôvetkom, že sa o nich takmer 45 rokov striktne mlčalo. Desivé inferno, aké si človek ani len nedokáže predstaviť ak ho neprežije. Na jeho konci bolo viac ako 700 zmarených ľudských životov obyvateľov tohto mesta bez rozdielu veku. No druhá svetová vojna nepripravila o život len stovky miestnych židov, ale aj rodiny politických väzňov a odbojárov zapojených najskôr do ilegálnej činnosti proti Slovenskému štátu a neskôr aj do Slovenského národného povstania. Po šiestich rokoch, takmer na deň presne od udalostí opísaných Pavlom Haasom-Hroncom vo svojej spomienkovej knihe Der Flüchtling (Utečenec), stál Hlohovec na prahu vytúženého oslobodenia, ktoré prišlo 1. apríla 1945. Tomuto pamätnému dátumu predchádzali týždne, kedy sa nemecká armáda v meste pripravovala na spomalenie postupu sovietskych vojsk. Koncom roka 1944 a na jar v roku 1945 boli predzvesťou blížiaceho sa frontu v Hlohovci bombardovania nemeckých pozícií sovietskymi a spojeneckými lietadlami. Našťastie nemali také fatálne následky ako napríklad v Nových Zámkoch, kde pod bombami spojencov zahynulo viac ako 2000 jeho obyvateľov a zničených bolo 80 percent mesta. Na sklonku marca, na Veľkú noc v roku 1945 sa front od Nitry priblížil k Hlohovcu, ktoré bolo ešte stále v rukách Wehrmachtu, usilujúc sa spomaliť postup sovietskych vojsk. Rozvodnená rieka Váh po jarných topeniach ľadu sa pre nemeckú armádu javila ako vhodná prekážka pre spomalenie postupu nepriateľa, aby sa mohli mať dostatok času na skonsolidovanie a vybudovanie obrany v hornatej krajine neďalekých Malých Karpatoch. Oba hlohovecké mosty, železničný i cestný boli obvešané debničkami s dynamitom, aby mohli byť v príhodnej chvíli na diaľku odpálené z leopoldovskej väznice. V teplom jarnom počasí posledných marcových dní prechádzali každodenne cez Hlohovec po moste dlhé konvoje ustupujúcej nemeckej armády, na východnom okraji mesta od Nitry v chotároch Zajačky, Diely a Šumperky začali Nemci za asistencie Hlohovčanov kopať tri a pol metra metre široké a dva metre hlboké jarky protitankových priekop, guľometné hniezda a ďalšie palposty. Potom, čo slovenská armáda z miestnych kasární bola v čase vypuknutia SNP trnavskou posádkou čiastočne odzbrojená a rovnako odzbrojená bola aj asistenčná jednotka, prevzalo nad mestom úplnú kontrolu vedenie jednotky tylového zabezpečenia – Sicherhaitsdienst a gestapo so sídlom v budove bývalej poisťovne (naposledy – budova polície) oproti evanjelickému kostolu v Pribinovej ulici. Poľná nemocnica pre ranených vojakov bola zriadená pri kláštore a ošetrovňa červeného kríža v dome lekára Barnabáša Frideczkého v Pribinovej ulici. Veľké protilietadlové delo kontrolovalo vzdušný priestor zo strechy dnešnej budovy slovenskej sporiteľne, ďalšie guľometné pozície boli na Šianci, Zajačkoch a pri hrobke rodiny Erdődy na návrší Kalvárie. Na veži farského kostola v ohlasovni požiaru hlohovskými hasičmi bola umiestnená siréna, ktorá v čase náletov upozorňovala Hlohovčanov na blížiace sa nebezpečenstvo. Prvé veľké bombardovanie nemeckých pozícii prišlo 20. novembra 1944 spojeneckým bombardérom Consolidated B-24 Liberator. Pri ňom bolo zväčša zasiahnuté riečisko Váhu, okolité polia a Svätopeterská ulica. Posledné bombardovania viedli už Rusi na zelený štvrtok dňa 29. marca a na bielu sobotu 31. marca. Zasiahnuté boli viaceré ulice mesta, najmä však Pribinova a Michalská, dnešné ulice SNP, M. R. Štefánika a Štúrova, poľná nemocnica pri kláštore, veža evanjelického kostola, hrobka Erdődyovcov a ďalšie lokálne objekty. Úmysel zničiť mosty, budovu gestapa a ďalšie nemecké pozície sa však náletmi nepodarilo naplniť. Na veľkonočnú nedeľu 1. apríla prebiehali intenzívne boje od oslobodenej Nitry. Časť obyvateľstva mesta sa ukryla v kopaných bunkroch v okolitých chotároch, prevažná časť našla útočisko v pivničných priestoroch pod domami. S postupne silnejúcimi detonáciami, predznamenávajúcimi blížiaci sa front, začali sa ulice vyľudňovať, cesty boli plné ustupujúcich nemeckých jednotiek a vojenskej techniky. V poobedňajších hodinách sa očakával útok na mesto, ktorý skutočne nastal pred šiestou hodinou večer. Predtým o 16. hodine po prejazde posledného nemeckého vojenského transportu po železničnom moste smerom na Leopoldov zaznela mohutná explózia a oceľová konštrukcia železničného mosta sa zosunula do rieky. Nemeckí velitelia na spomalenie útoku sovietov rozmiestnili v zákopoch pred Hlohovcom do 50 mužov, tí však nemohli čeliť presile valiacej sa od Kľačian. V chotári Zajačkov sa o necelé dve hodiny rozpútal krátky boj, Hlohovčania ukrytí vo svahoch nad Teplou Izbou a Mladým hájom ho opisovali ako neľútostný, v ktorom padli všetci nemeckí vojaci, zväčša 18–20 roční chlapci, ktorí sa bez boja vzdávali sovietskej presile. Lokálne boje sa potom rozpútali v meste v ulici SNP a na námestí, kde padlo ďalších 30 nemeckých a cez 20 sovietskych vojakov. Ojedinelé obete boli hlásené aj na civilnom obyvateľstve. Po obsadení mesta o pol ôsmej večer sa ozvala druhá obrovská detonácia, pri ktorej sa zrútila stredová časť cestného mosta. Väčšina ustupujúcich Nemcov už bola na leopoldovskej strane. Niektorí však zahynuli aj na moste, ktorý v čase ich ústupu explodoval. Paľba utíchla až v nočných hodinách, keď Hlohovec úplne obsadila sovietska armáda. Radosť z oslobodenia sa miešala s negatívnymi skúsenosťami, ktoré obyvatelia mesta prežívali počas pobytu sovietskych vojakov v meste. Rabovačky, krádeže a sabotáže, nielen vojakov ale aj bežných Hlohovčanov boli akoby samozrejmou súčasťou denného života, takže takmer nič nepripomínalo, že oslobodenie Hlohovca prišlo v čase veľkonočných sviatkov na Veľkonočnú nedeľu. Najviac z rabovačiek sa udialo práve v období, keď sa ľudia schovávali v pivniciach alebo za mestom v okolitých lesoch. Azda nikdy od konca druhej svetovej vojny sa riziká tejto pohnutej doby nevynárali do popredia a nezdôrazňovali sa tak vehementne ako dnes, keď dnešná spoločnosť znovu zápasí s podobnými náladami, aké prevládali na Slovensku pred jej vypuknutím. S obavami si mnohí kladú otázku, čo bude, keď zomrie posledný svedok druhej svetovej vojny, keď vyšumí aj posledná autentická spomienka z úst tých, ktorí prežili vojnové peklo a ako sa bude súčasná mladá generácia nezaťažená minulosťou pozerať na tieto vojnou skúšané časy. Nech ich odpoveď bude už akákoľvek, z pohľadu dneška je oslobodenie Hlohovca považované za významný medzník v jeho dejinách. Bolo nielen oslobodením mesta od nacistickej okupácie, ale zároveň predznamenalo aj dobu druhej polovice 20. storočia, ktorá úplne zmenila jeho vzhľad a charakter. Vytvorila sa akoby jedna veľká hrubá čiara za tradičnými hodnotami a Hlohovec sa vydal na úplne inú cestu svojho rozvoja a napredovania, aká tu doposiaľ nikdy predtým nebola.
Jozef Urminský ml.