Zabudnutá perla na Považí
V roku 1802 navštívil cisár František II. Hlohovec, aby si prezrel zrekonštruovaný kaštieľ grófa Jozefa Erdődyho. Absolvoval cestu rozsiahlou alejou dvíhajúcou sa od rieky Váh k hradnému návršiu a iba máločo mu tu mohlo pripomínať slávu starého stredovekého hradu, ktorý tu kedysi stál. Celkový dojem umocňovala všade prítomná okázalosť a prepych práve prebudovaného sídla. No grófka Helena Erdődy, ktorá zavítala do Hlohovca po cisárovi o päťdesiat rokov neskôr prestavbu hradu na kaštieľ síce ocenila, ale nezabudla pripomenúť dôsledok tohto grófovho snaženia: „Škoda preškoda, (že dal kancelár zámok zreštaurovať) lebo čo predošlí „skrášľovači“ ponechali v priekopách, valoch, vežiach a padacích mostoch, zmizlo zrazu úplne a tisícročná vzdorovitá pevnosť, ktorá vždy hrdo hľadela do údolia Váhu pred vpádom Maďarov, odrazu sa zmenila.“ Prvoradý význam pre Hlohovec a jeho rovnomenný hrad majú kronikárske záznamy známe ako Fuldské letopisy. Ich posledná časť autenticky zaznamenáva na rieke Váh západne od Nitry hrad Galgocy, založený Bavormi v rokoch 870 – 880. V roku 884 ho nitrianske knieža Svätopluk dobyl a Bavorov z neho vyhnal. Aj napriek nejasnostiam o pôvodných zakladateľoch hradu záznamy poskytujú prvé hodnoverné svedectvo o jeho jestvovaní v 9. storočí. O necelých 40 rokov po Svätoplukovej smrti, podľa záznamov z iného diela, tzv. Anonymovej kroniky hlohovský hrad dobili Starí Maďari. Na dôkaz tohto tvrdenia v roku 1868 našli kopáči, stavajúci na začiatku dnešnej Šomodskej ul. novú jágerňu, bohato vybavený hrob jedného z elitných staromaďarských bojovníkov. O osudoch hradu v 11. storočí nejestvujú žiadne písomné správy a to až do roku 1113, kedy pisár opátstva sv. Hypolita v Nitre v zoborskej listine zaznamenal, že kráľovský hrad Hlohovec má rozsiahlu majetkovú držbu a žijú v ňom kráľovi služobníci – jobagióni strážiaci tunajší brod cez rieku Váh. Do tohto obdobia možno položiť aj vznik mohutných, bezmála tri metre širokých a viac ako šesť metrov hlbokých kamenných hradných základov, ponorených do nestabilného ílovitého podložia. Tie sú dnes vlastne aj základmi hlohovského kaštieľa. Kráľovský pohraničný hrad Hlohovec bol v priebehu 12. storočia sídlom komitátu a až v 13. storočí prešiel z kráľových rúk do vlastníctva šľachtických rodov. Ako prví ho v roku 1275 získali Abovci, ktorí sa oň v roku 1294 delili s iným významným veľmožom Abrahámom Ruffom. Veľký prerod starého románskeho hradu sa uskutočnil po roku 1349, kedy sídlo od kráľa Ľudovíta Veľkého získal jeho oddaný služobník, platín Mikuláš Kont a jeho dvaja bratia. Medzi rokmi 1350 – 1460, keď bol hrad v správe Konta a jeho dedičov, šľachtické sídlo postupne prešlo gotickými prestavbami. Práve kaplnka hlohovského zámku ukrýva unikátne stavebné prvky z tohto obdobia – portál a kamenné ostenia okien. Z gotického paláca sa zachovali aj zvyšky zaklenutia mohutnej bránovej veže v dnešnom podbrání zámku, ďalšie kamenné okná a priechody v miestnostiach na prízemí. Po vymretí Ilokovcov v roku 1525 sa na 111 rokov stal hrad a panstvo vlastníctvom rodiny Thurzovcov. Tí ho prebudovali na renesančnú pevnosť a pohodlné rodinné sídlo. Časť hradu, južný palác už vtedy dostal podobu nápadne pripomínajúcu súčasný vzhľad kaštieľa. V polovici 17. storočia noví majitelia, Forgáčovci čiastočne zbúrali aj starú gotickú bránovú vežu. S poslednými súkromnými majiteľmi, Erdődyovcami vlastniacimi hrad od roku 1720 do roku 1945 sú spojené najväčšie prestavby a stavebné úpravy. S rozsiahlou prestavbou začal od polovice 18. storočia Ján Nepomuk, až napokon sa toto staviteľské úsilie zavŕšilo úplnou prestavbou grófom Jozefom Erdődym. Jeden z najbohatších šľachticov Uhorska veľmi túžil urobiť z hradu luxusné sídlo plné starožitných relikvií a cenných dokumentov. Uchovávali tu napríklad trónny koberec kráľa Mateja Korvína alebo vzácny gotický oltár Narodenia pochádzajúci z korunovačného Dómu sv. Martina v Bratislave. Koniec zlatej éry hlohovského zámku prišiel v marci 1945. Jeho majiteľ Dr. Viliam Erdődy sa rozhodol evakuovať pred blížiacim sa frontom časť zámockého inventáru do Nemecka. Vyplnil vývoznú prihlášku, dal zhotoviť inventár archiválií, obrazov a kníh. Žiaľ, nákladný vlak so zámockými cennosťami bol počas bombardovania pri Viedni zničený náletmi spojencov. Hneď po prechode frontu sa začalo dvojmesačné nekontrolované rozkrádanie inventáru kaštieľa Hlohovčanmi a jeho ničenie sovietskou armádou. Dňa 6. júna 1945 poverený pracovník národnej rady Matej Lauko listom adresovaným Slovenskej národnej rade ako prvý upozorňoval na tento neutešený stav. „Na zámku Erdődyovcov sú zhromaždené kultúrne a historické hodnoty za posledných 800 rokov. Tieto hodnoty sú ohrozené a pustošené okolnosťami súvisiacimi s dnešnými vojnovými udalosťami. V Hlohovci sa nik nepodujal, aby čelil tomuto pustošeniu.“ Dva dni potom, ako list doručili do Bratislavy, sa veci pohli správnym smerom. Časť zámockej knižnice a debny so strieborným riadom a porcelánom boli narýchlo uložené vo františkánskom kláštore a niektoré cenné relikvie a sakrálne pamiatky vo farskom kostole na námestí. Koncom júna sa rozhodlo o uzamknutí a zapečatení tých miestností zámku, kde sa ešte nachádzali nejaké cenné predmety. Hneď v nasledujúcom roku, od januára 1946 do októbra 1950 prebiehali postupne zvozy vybavenia zámku nákladnými autami do rôznych inštitúcií. Najviac z nich putovalo na hrad Červený Kameň. Ale ani táto záchranná akcia organizovaná doslova päť minút po dvanástej neprinavrátila množstvo cenných predmetov. Mnohé z nich boli ukradnuté, alebo zničené, či v lepšom prípade sa za nejasných okolností objavili v Národnom múzeu v Budapešti alebo v Prahe. Množstvo papiera, porozbíjaného nábytku, oblečenia, trezor a ďalšie predmety z izieb boli vyhádzané z okien a dlho sa povaľovali v brehu pod kaštieľom. Z viac ako 20 000 kusov skvostných kníh tunajšej knižnice sa podarilo zachrániť iba 8210 zväzkov. V roku 1948 sa definitívne rozhodlo o ďalšom osude kaštieľa. O tri roky neskôr, kedysi honosné izby zámku so stáročnými príbehmi, majúcimi v pamäti kráľov a cisárov sa po čiastočných rekonštrukčných prácach na ďalších 50 rokov stali domovom pre chovancov a zamestnancov výchovného ústavu pre mládež.
Jozef Urminský ml.