Z povstaleckého denníka – história bez legiend
Koncom augusta roku 1944 už piatym rokom svetu vládol vojenský teror a masové vraždenie, v ktorom Slovensko navonok pôsobilo ako pokojná krajina, ktorej sa útrapy druhej svetovej vojny akoby ani netýkali. Fašistická republika bola podľa dobovej propagandistickej tlače „vysporiadaná so židmi, cigáňmi, komunistami a vôbec protištátnymi živlami“, avšak k jej politickému smerovaniu riadenému symbolom hákového kríža sa čoraz viac zdvíhala vlna odporu verejnosti a slovenskej armády, výdatne podporovaná spojencami z Londýna a Moskvy. V očiach hitlerovského Nemecka prvá Slovenská republika nebudila veľkú dôveru a v roku 1944, keď sa na Slovensku aktivizoval odboj a Slovenská národná rada, začali Nemci reálne uvažovať nad jeho obsadením. Dňa 29. augusta 1944 doobeda so súhlasom prezidenta Dr. Jozefa Tisa napokon nemecká armáda prekročila našu štátnu hranicu a začala s obsadzovaním strategických miest. Na priamy odpor obyvateľstva a slovenskej armády v ten istý deň prostredníctvom rozhlasového vysielača o 20:00 hodine vyzval veliteľ 1. Československej armády podplukovník Ján Golian. 60 000 mužov s branným armádnym výcvikom a 18 000 partizánov z radov vojakov a civilistov od konca augusta do 27. októbra 1944 čelilo nemeckej fašistickej ofenzíve pod zjednocujúcim označením Slovenské národné povstanie. Jestvujú mnohé uhly pohľadov na toto ozbrojené vystúpenie, faktom však zostáva, že Slovenský štát s nacistickými ideami sa práve vďaka tomuto protifašistickému odporu zaradil po skončení druhej svetovej vojny medzi víťazné mocnosti. Najvýznamnejšou pamiatkou na toto obdobie v Hlohovci je Pamätník Osloboditeľov a SNP na Námestí sv. Michala odhalený 29. augusta 1954 za prítomnosti jeho autorov, Ľudovíta Gogu a Artura Slatinského. Na celom pamätníku, ktorému dominuje súsošie sovietskeho vojaka, partizána a matky s dieťaťom však dlho chýbala základná zmienka o tých obyvateľoch mesta, ktorí padli za slobodu v Slovenskom národnom povstaní. Až v roku 2004 pribudla na podstavci veľká pieskovcová doska s menami 48 civilistov – Hlohovčanov, ktorí zahynuli počas vojny a v povstaní. Za každým tu vytesaným menom sa skrýva nevšedný ľudský osud. Všetky príbehy týchto ľudí sú zaujímavé a hodné poobhliadnutia, no za všetky môžeme v tejto chvíli spomenúť len jedno. Vyberáme teda zo zoznamu uprostred vytesané meno Arpáda Felcána. Významná postava hlohovských dejín, zanietený učiteľ, zdatný spisovateľ a novinár. Pochádzal z Hlohovej ulice z intelektuálnej rodiny obuvníka Michala Felcána. Pre svoje pokrokové zmýšľanie, presadzovanie revolučných myšlienok bol dlhé roky tŕňom v oku úradníckej elite Hlohovca. Arpád Felcán ako učiteľ revolucionár, novinár a spisovateľ bol pre Hlohovec dlhé roky neprekonaným autorom knihy Hlohovecko kedysi dnes a zajtra z roku 1932, v ktorej dokázal vyrozprávať širokým masám laickej verejnosti minulosť Fraštáku – mestečka, z ktorého on sám bol rodákom a ktorý ako nadšený lokálpatriot skutočne miloval. Jeho cesta do SNP smerovala cez učiteľské pôsobisko, ktoré dostal v roku 1940 v Novej Bani. Predtým však v rokoch 1934 – 1938 učil vo Svätom Jure. Jeho nútené preloženie do meštianskej školy v Hlohovci v roku 1938 sprevádzali protesty žiakov a petície adresované vrchnému školskému inšpektorovi. Na bránu jeho domu vo Sv. Jure dokonca čiasi žiacka ruka raz napísala vetu „pán učiteľ, prosím neodchádzajte od nás“. Arpádova manželka Ružena po rokoch spomínala na tento deň, keď sa vracala s mužom domov a on si zrazu všimol tento, školskou kriedou na bráne napísaný odkaz. Náhle mu na líce vyhŕkli slzy, lebo v tej chvíli pochopil, že tieto deti boli jedinými bytosťami, ochotnými za neho naozaj bojovať. Môže si jeden učiteľ azda želať viac? Aj v Hlohovci sa proti jeho odchodu postavili mnohí žiaci, okrem iných aj neskorší herec Otto Lackovič. Po vypuknutí povstania prijal ku krstnému menu Arpád ďalšie meno Vojtech a ako osvetový dôstojník a predseda revolučného národného výboru v Novej Bani sa zapojil do národnooslobodzovacieho boja. Po potlačení povstania v októbri 1944 sa musel skrývať v horách. Pred Vianocami ho doma počas utajenej návštevy manželky a dvoch maloletých dcér zatkli gardisti a odovzdali gestapu. Dňa 23. decembra 1944 ho v lese pri obci Píla popravili zastrelením, keď predtým ho prinútili vykopať si vlastný hrob. Ako protiváhu k tomuto príbehu rezonuje u starších Hlohovčanov aj meno, resp. príbeh muža, vojaka a veliteľa vojenskej posádky v Hlohovci, mjr. delostrelectva Jozefa Čilíka. Hoci do povstania sa priamo nezapojil, paradoxne bol predsa len jeho dôležitým aktérom. Keď v lete v roku 1944 vrcholili prípravy na povstanie, prisľúbil mjr. Čilík zapojenie sa celej hlohoveckej posádky do jeho priebehu. Ale napokon vojaci trnavskej posádky, ktorí prišli 30. augusta 1944 do Hlohovca očakávajúc, že sa k nim pridá, pokračovali do povstania bez neho. Veliteľ sa nevedel rozhodnúť. Napriek tomu bez výhrad otvoril posádkový muničný sklad a prikázal vyzbrojiť z neho každého, kto sa rozhodne ísť do povstania. Ako vojak teda zostal verný vojenskej prísahe, ktorú zložil ako vysoký dôstojník armády slovenského štátu a uposlúchol rozkaz svojho nadriadeného generála Ferdinanda Čatloša k povstaniu sa nepripojiť. Zbraňami z posádky v Hlohovci sa napokon vyzbrojilo ďalších viac ako sto dobrovoľníkov z Hlohovca, ktorí potom pokračovali s trnavskou posádkou do povstania. Jozefovi Čilíkovi po tomto kroku bolo okamžite jasné, že pred Nemcami nebude vedieť presvedčivo zdôvodniť svoje počínanie a jeho rozhodnutie otvoriť muničné sklady bude považované za vlastizradu. A tak na radu niektorých nemeckých dôstojníkov, ktorí ho varovali, aby sa ukryl, lebo si pre neho z gestapa prídu, mjr. Čilík vo svojej kancelárii v kasárňach namieril svoju osobnú zbraň proti sebe a zastrelil sa. Jeho hrob ležal dlhé roky zabudnutý a neudržiavaný v hornej časti cintorína, až pokým ho pri úpravách pre nové hroby nezničili. Pri exhumácii, navyše pre mňa nepochopiteľne, hrobári od kostrových pozostatkov oddelili a rozpredali aj zberateľsky cenné majorove vyznamenania a odznaky. O komplikovanosti doby, v ktorej žili obaja hlohovskí aktéri povstania v tomto prípade jednoznačne hovorí skutočnosť, že zatiaľ čo učiteľovi Felcánovi sa po smrti dostalo najväčšej pocty, boli po ňom dokonca pomenované ulice v Hlohovci a vo Sv. Jure, ďalších 47 Hlohovčanov sa dočkalo svojho pamätníka až po 60. rokoch. No a veliteľovi hlohovskej posádky mjr. Čilíkovi sa nedostalo ani to. Dokonca aj o to posledné pietne miesto na našom cintoríne, jeho vlastný hrob, pred osemnástimi rokmi zlikvidovali.
Jozef Urminský ml.