Hlohovské trhy a jarmoky kedysi a dnes
Zažiť pravý stredoveký Michalský jarmok pred 650 rokmi musel byť ozajstný zážitok. Zavčas ráno na sviatok sv. Michala Archanjela sa otvorili mestské brány Hlohovca a k farskému kostolu a do priľahlých ulíc sa začali z troch strán od Trnavy, Topoľčian a Nitry presúvať dlhé zástupy ľudí, šiatrových vozov, sedliackych rebriniakov a dvojkolesových kár, poväčšine ťahaných koňmi, volmi alebo somárikmi. Predavači a kupci vyobliekaní do najrozmanitejších odevov sa za vyzváňania kostolných zvonov ohlasujúcich začiatok výročného trhu na nasledujúcich pätnásť dní stali hlavnými protagonistami veľkolepého predstavenia, ktorému čo do pôsobivosti naozaj nič nechýbalo. Priateľskú vravu striedali občasné hádky a každá potýčka končila pokonaním sa pri poháriku v šenku. Aj taký býval Michalský jarmok, ktorý v roku 1362 udelil osade Nový Hlohovec uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou. Výročné trhy na sviatok sv. Michala zavedené v Hlohovci kráľovskou listinou dňa 1. januára v roku 1362 samozrejme neboli pre túto obec žiadnou veľkou novinkou, pretože pravidelné trhy ako to vyplýva z dobových dokumentov sa tu konávali aj predtým. Už v roku 1294 sa v donácii pre šľachtica Abraháma Ruffa uvádza, že v oboch sídlach pod hlohovským hradom sa nachádzajú dve trhoviská. Jedno z nich patrí Novému a druhé Starému Hlohovcu a pre ich zreteľné vzájomné odlíšenie sú oddelené od seba iba priekopou. Pravidelné týždenné trhy boli ale niečím celkom iným ako výročné trhy konané vždy v nejaký konkrétny cirkevný sviatok. Povoľovali ich iba králi za pomoci miestnych zemepánov. V prípade Hlohovca to bolo za účinnej intervencie pána hlohovského hradu a majiteľa panstva Mikuláša Konta zastávajúceho aj post palatína, čiže kráľovského miestodržiteľa. Rovnakých trhových privilégií, aké mal od roku 1362 Nový Hlohovec sa ale dožadovali aj obyvatelia susednej pôvodnej podhradskej dediny Starý Hlohovec, preto zemepán Kont na sklonku svojho života v roku 1365 rozšíril rovnaké trhové výsady aj pre túto starobylú osadu. Hlohovec mal podľa výsad spočiatku len jeden výročný trh– Michalský, no neskôr sa ich počet zvyšoval. V 18. storočí sa tak v Hlohovci konávalo do roka až jedenásť výročných trhov, no pre presné odlíšenie od bežných týždenných trhov sa tieto nazývali jarmokmi (odvodené z nemeckých slov Jahr – rok, Markt – trh, čiže výročný trh). Boli to jarmoky na sviatky Obrátenia sv. Pavla, na sv. Mateja, Zvestovania Panny Márie, sv. Filipa, sv. Ducha, sv. Petra a Pavla, sv. Vavrinca, sv. Michala, na Všechsvätých a na sv. Luciu. K posledným sviatočným, výročným trhom zavedeným v Hlohovci v roku 1725 patril Veľkonočný jarmok. Pre zmenu o júnovom jarmoku na sviatok sv. Petra a Pavla sa hovorilo, že právo na jeho vydržiavanie nezískal Hlohovec, ale pôvodne neďaleká obec Sv. Peter, no tá ho neskôr povolila konať Hlohovčanom, za čo dostávala od nich finančnú náhradu. Okrem výkladných alebo výročných jarmokov sa v Hlohovci v pondelky a štvrtky pravidelne konali bežné týždenné trhy, Hlohovčanmi nazývané príznačne rínek (rínok). Dnešný rínok konaný na tržnici v Radlinského ulici najmä v utorky, štvrtky a soboty sa ale značne odlišuje od tých pravidelných trhov, ktoré tu boli v prvej polovici 20. storočia. Takmer každodenný veľký rínok býval na námestí okolo farského kostola, malý rínok sa konal na jeho severnom okraji zvyčajne v nedeľu od včas rána do desiatej hodiny dopoludnia. A sortiment ponúkaného tovaru bol naozaj pestrý. Dostali ste tu kúpiť nielen mlieko, maslo, koreniny, ovocie, zeleninu, hydinu, mäso, obilie, ale aj čerstvé pečivo či chlieb. Takéto rínky zastupovali absentujúci tovar v obchodoch a vždy ste v nich našli to, čo v obchodoch práve chýbalo. Z námestia sa neskôr rínky presúvali do Hlohovej ulice oproti židovskej škole a aj na malé námestíčko ku tzv. „Kamennej škole“ medzi ulice Pribinova a M. R. Štefánika. Dnešné pomenovanie tejto ulice Starý rínok, ale pôvodne súvisí s tu umiestneným trhoviskom vyhradeným na predaj palivového dreva a sena. Možno oveľa slávnejšie ako boli výročné, alebo tiež výkladné trhy na námestí boli tzv. Lichvové (v Hlohovci nazývané Lichvacie) jarmoky na Pažiti v časti dnešnej Jarmočnej ulice. Nachádzalo sa tu jedno veľké priestranstvo pri tzv. majery, kde sa pravidelne konávali jedny z najväčších trhov na kone a dobytok v Hornom Uhorsku. Staré jarmočnisko dnes pripomína už len názov samotnej ulice a kamenný kríž stojaci na jej začiatku. Lichvový jarmok bol mimoriadne vyhľadávaný obchodníkmi z celého Slovenska najmä pre kone, ktoré sem chodili konskí kupci – handliari kupovať a predávať až zo Sliezska, Moravy a Rakúska. Bolo to vynikajúce miesto pre trhy tohto druhu, pretože ležalo hneď vedľa hlavnej cesty a zároveň sa nachádzalo ešte pred mestskými bránami. Svoju najväčšiu slávu zažívali v 18. storočí a v ročnom kalendári uhorských dobytčích trhov ste ich mohli nájsť až do roku 1948. O dva roky neskôr celé priestranstvo rozparcelovali na novú výstavbu rodinných domov. Ak ste sa chceli zúčastniť takéhoto jarmoku ako predávajúci, museli ste si zaobstarať pre predávané zviera pas, kde bol zaznačený jeho pôvod, vek a potvrdenie o zdravotnom stave od veterinára. Výročné jarmoky v Hlohovci podobne ako tie lichvové začali postupne upadať v priebehu 20. storočia. Dokonca ani najstarší z nich, Michalský jarmok začiatkom 20. storočia už netrval kráľom ustanovených 15 dní, ale len dva, maximálne tri dni. Napokon v období socializmu po roku 1948 aj tento jarmok bol zrušený a obyvatelia si ho dlhé desaťročia pripomínali iba ako hodovú slávnosť. Obnovená tradícia Michalského jarmoku sa do Hlohovca vrátila v roku 1994, no dnes si už málokto za jeho usporadúvaním predstaví pravý a skutočný význam, ktorý mal od roku 1362. Kráľovské trhové privilégiá umožňujúce konať viacdenné jarmoky mali v stredoveku obrovskú váhu pre každé rodiace sa mesto. Obdržali ju len najvýznamnejšie mestá tvoriace hospodársku oporu celého Uhorska. Preto sa Hlohovec touto výsadou zaradil medzi elitné sídla vtedajšieho uhorského kráľovstva.
Jozef Urminský ml.