Z minulosti hlohovského gymnázia
Vždy, keď na jeseň opadne lístie zo starých školských líp pri starej gymnaziálnej budove, ďalší rok v živote tejto školy odíde akoby do nenávratna. Pravidelne na prelome mája a júna sa lúči so svojimi absolventmi, aby v septembri privítala ďalších nových študentov. Nielen pre tých, ktorí takto denne prekračovali jej prahy a prežili na jej chodbách, v triedach a odborných učebniach roky svojej mladosti ponúkame malé poobhliadnutie sa do minulosti najstaršej strednej školy v Hlohovci. Už v roku 1601 vzlietla akoby na krídlach modernej doby prvá renesančná škola v Hlohovci predstihujúca svoju dobu o celé stáročia. Bolo totiž nezvyčajné, aby malé poddanské mestečko v rukách zemepána s celkovým počtom do 4 000 obyvateľov malo výuku na úrovni vtedajších vyspelých stredných škôl. Práve vďaka miestnym zemepánom Thurzovcom, podporujúcim v tom čase reformáciu, vznikla v meste už v druhej polovici 16. storočia evanjelická škola, ktorú neskôr jeden z najvýznamnejších predstaviteľov rodu, gróf Stanislav Thurzo (1576 – 1625) pozdvihol na vyššiu školu gymnaziálneho typu, dodnes v historických pojednaniach označovanú ako trojjazyčné gymnázium. Pozoruhodné je, že o tejto škole sa okrem viacerých písomných prameňov zachoval aj školský poriadok z roku jej založenia, pričom ako prvé sídlo školy sa spomína františkánsky kláštor. Ako vyplýva zo zakladajúcej listiny zo dňa 12. novembra 1601, školu mal viesť direktor, pôvodom Slovák, za 100 zlatých ročne, no učiteľský zbor sa smel vyberať už spomedzi Slovákov, Maďarov a Nemcov. Toto paritné národnostné zastúpenie vychádzalo zo skutočnosti, že v Hlohovci žili početné národnostné skupiny tak Slovákov ako aj Maďarov a Nemcov. Školský poriadok ďalej prezrádza aj detaily zo života školy a jej žiakov, ktoré by sme dnes mohli označiť úsmevnými, ale na tú dobu boli úplne prirodzené. Tak napríklad pre študentov bola zemepánom zriadená školská nadácia – základina. Podľa nej mali každý týždeň dostávať akési životné minimum, štyri merice žita, avšak podmienkou bolo, aby sa žiaci pravidelne pomodlili pri obednom zvonení zvona farského kostola na trhovisku a pri rannom a večernom zvonení zvona v kláštore. Študenti boli zároveň každý deň vždy v závere vyučovania skúšaní z prebraného celodenného učiva a na konci školského roka všetci absolvovali záverečné skúšky za účasti miestnych kňazov, predstaviteľov mesta a zástupcov zemepána. V roku 1616 popri gymnáziu uvažoval zemepán Stanislav Thurzo spoločne s palatínom Jurajom Thurzom založiť v Hlohovci vyššiu strednú školu – akadémiu. Trojjazyčné gymnázium napokon v Hlohovci jestvovalo až do vymretia hlohovských Thurzovcov v roku 1636. Posledné roky svojej existencie prežilo v Podzámskej ulici v dome, ktorý postavil významný evanjelický kazateľ a tiež rektor miestnej evanjelickej školy Peter Bornemisza. Keď v roku 1668 na prvej podrobnej mape Hlohovca zaznamenával polohu tejto školy cisársky zememerač Andersi, k opustenej vypálenej stavbe školy stojacej na mieste dnešného daňového úradu poznamenal iba stručne „Abgebrante Reformierte schule“. Presne o tristo rokov neskôr, 29. septembra roku 1936 otvorilo brány nové moderné gymnázium, o ktorého zriadenie bojoval Hlohovec už od roku 1930. Ale až keď mesto Hlohovec získalo štátnu subvenciu na vybudovanie novej meštianskej školy v Komenského ulici, otvorila sa možnosť umiestniť gymnázium do staršej budovy meštianky postavenej v roku 1882 v Novej ulici (dnes ul. M. R. Štefánika). V prvom školskom roku 1936/37 boli otvorené dve triedy, I. (106 žiakov) a II. (45 žiakov), v ktorých učilo 7 profesorov a ďalší výpomocní a vedľajší učitelia. Veľký zásah do vyučovania prišiel v máji roku 1939, keď školu museli opustiť všetci pedagógovia českej národnosti. Na popud vtedajšieho ministra školstva Jozefa Siváka sa v roku 1941 začalo s jej postupnou likvidáciou a iba s veľkou námahou sa podarilo vedeniu mesta udržať jej chod aj v pohnutých rokoch záveru druhej svetovej vojny v školskom roku 1944/1945. Študenti z vyšších ročníkov prešli na gymnáziá do Trnavy a Skalice, takže na konci školského roka v júni 1945, tesne po skončení vojny gymnázium navštevovalo iba 76 žiakov. V septembri 1945 sa už gymnázium otvorilo pre 234 žiakov a v roku 1947/48 mala škola aj prvých 37 maturantov. Už v týchto rokoch pracovali v pedagogickom zbore gymnázia aj dve jej výrazné osobnosti – učitelia Jozef Bendl a Michal Turza, ktorí na viac ako tri desaťročia zasvätili svoje životy výučbe a jej riadeniu. Zoštátnenie gymnázia v roku 1946 znamenalo postupný prerod školy, ktorá neskôr vymenila aj svoje sídlo a presunula sa opäť do priestorov meštianskej školy, tento krát už do Komenského ulice. V roku 1953 bola škola pretransformovaná na jedenásťročnú strednú školu a v školskom roku 1959/60 na dvanásťročnú strednú školu. Hľadanie vhodných alternatív budovania modernej školy znamenalo, že v rokoch 1960 – 1975 sa profilovala ako stredná všeobecno-vzdelávacia škola a súbežne s tým v školskom roku 1970/1971 sa obnovila gymnaziálna forma štvorročného štúdia. Po roku 1990 v zmenenom spoločenskom a politickom režime bola obnovená popri štvorročnom štúdiu aj pôvodná forma osemročného reálneho gymnázia. Za uplynulých 80 rokov jestvovania školy opustilo jej brány presne 6 192 absolventov a v jej vedení sa vystriedalo spolu 8 riaditeľov v poradí: Konrád Rotrekl (od 25. 6. 1936 do 31. 5. 1939) Štefan Bolczek (od 1. 6. 1939 do 4. 9. 1939 ako dočasný správca) Jozef Kmeť (od 4. 9. 1939 do 3. 9. 1950) Jozef Bendl (od 4. 9. 1950) PhDR. Róbert Margetín (od 1. 9. 1981) RNDr. Pavol Hazucha (od 1. 9. 1991) Ing. Gabriela Fajtlová (od 1. 9. 1999) PaedDr. Danica Bartoňová (od 1. 9. 2014). Najvyšší počet maturantov mala škola v roku 1970, keď ju absolvovalo až 134 študentov. Od roku 2009 nesie škola pomenovanie po hlohovskom rodákovi, básnikovi Ivanovi Kupcovi a tak ako to prezrádza jeden z jeho básnických výrokov na mramorovej doske v hlavnom vstupe „Tu rastie pravda ako divá tráva; berte si ju, natrhajte si z jej bielych vôní“, táto škola po celé desaťročia otvára brány slobodnému mysleniu, čestnému a spravodlivému chápaniu života, kde sa aj mladosť dá prežiť krásne a nezabudnuteľne.
Jozef Urminský ml.