Bohém v klietke – Michal Považan a nadrealizmus v Hlohovci
Nadrealizmus na Slovensku výrazne ovplyvnil niekoľko generácií spisovateľov a výtvarníkov 30. a 40. rokov minulého storočia. Z početnej skupiny literátov a maliarov spomenieme aspoň mená tých najznámejších: Rudolf Fabry, Vladimír Reisel, Štefan Žáry, Július Lenko, Ladislav Guderna, Mikuláš Galanda, Ján Mudroch, Ladislav Čemický a iní. Prostredníctvom vyše ročného pôsobenia Rudolfa Dilonga v našom františkánskom kláštore (1939-40) sa toto umelecké hnutie dotklo podstatným spôsobom aj Hlohovca. Dilong zo svojej mníšskej cely nadväzoval literárne styky s mladými Hlohovčanmi – budúcimi básnikmi i kritikmi nadrealistickej skupiny – Ivanom Kunošom (Kupcom) a Michalom Masarykom. K ním musíme prirátať aj hlohovskú etapu pôsobenia lídra nadrealistov Michala Považana, ktorý si u nás plnil vojenskú službu. A práve jeho vzťah k Hlohovcu si všimneme, pretože predstavuje doteraz nepopísanú kapitolku slovenského nadrealizmu. M. Považana možno pasovať za hlavného iniciátora aktivít tzv. nadrealistickej bohémy (literárnej i výtvarnej). Organizoval nadrealistov a ich sympatizantov nielen prostredníctvom častých stretnutí, ale viedol aj bohatú korešpondenciu – najmä s tými, čo aktuálne nenapĺňali bratislavské kaviarne a viechy, slúžiace ako miesta stretnutí, diskusií, polemík, či ako improvizované redakčné stoly. Dilong s Považanom boli dobrí priatelia a práve v obkľúčení atmosféry bratislavského bohémskeho prostredia prvý z menovaných rád rozväzoval svoj mníšsky habit a tým aj regule františkánskej askézy, aby mohol básňou oslavovať život. Druhý mu v tom zdatne sekundoval. Životné cesty Dilonga a Považana sa takmer preťali aj v Hlohovci. Dilong odchádza z mesta koncom leta roku 1940 a Považan sem prichádza na jar roku 1942. Spôsobili to okolnosti súvisiace s jeho povinnosťou narukovať do Slovenskej armády. Najprv vykonával službu v Spišskej Novej Vsi a odtiaľ bol preložený do Hlohovca. Keďže vojenčina a múry kasární izolovali Považana od obľúbeného kultúrneho prostredia umeleckej bohémy, nemohol sa priamo podieľať na realizovaní rozbehnutých vydavateľských a redakčných projektov nadrealistov. Jediné, čím mohol prispieť k tomu, aby sa tieto ambície naplnili, bolo organizovať ich aspoň prostredníctvom korešpondencie a delegovať povinnosti na svojich priateľov a spolupracovníkov pôsobiacich takpovediac „v centre diania“. Považan znášal počas vojenskej služby ťažko dve veci – jednak to bol režim kasární a spútanie uniformou, čo bolo v príkrom rozpore s potrebami rozletu jeho ducha, a jednak ho hnevala vzdialenosť od umeleckého života v Bratislave. Snažil sa vzdorovať obom problémom. Viackrát oslovil svojich známych, aby mu vybavili premiestnenie z Hlohovca do Bratislavy. S takouto prosbou sa obrátil aj na Dilonga, v ktorého pomoc dúfal najmä preto, že poznal hlohovské prostredie a pomery. Dilong prisľúbil, že sa vo veci preloženia prihovorí na Ministerstve národnej obrany, no nestalo sa tak. Z bohatej korešpondencie sa dozvedáme, že Považan bol prostredím kasární otrávený a ani samotné mesto na neho nepôsobilo inšpiratívne. Odrezaný od literárnych aktivít sa cítil viackrát bezradne a svoju bezmocnosť hodnotil ako nechcený exil: „Dokedy budem trčať v Hlohovci, neviem nič určitého, snáď to potrvá ešte i v marci. (...) – niekedy som z tohto ,exiluʻ ukrutne otrávený a najradšej by som praštil všetkým.“ Keď sa mohol Považan uvoľniť zo služby, padli mu návštevy Bratislavy vždy vhod. Nielenže vybavoval nevyhnutné administratívno-organizačne záležitosti týkajúce sa nadrealistických vydavateľských podnikov, ale rád ponoril chrbát aspoň na chvíľu do plyšu sedadiel bratislavských kaviarní. Početnejšiu komunikačnú listovú reťaz viedol Považan z Hlohovca dvomi líniami. Jedna mala adresáta vo vtedajšom redaktorovi Národných novín v Martine Pavlovi Bunčákovi a druhá v Štefanovi Žárym, vtedy vojakovi vo Zvolene. Obom sa zdôveruje o ťažkostiach s vojenčinou a veľmi ho trápi aj odtrhnutosť od literárneho a umeleckého diania. V jeho výpovediach sa striedajú pocity zúfalstva a hnevu s nádejou a radosťou v momentoch, keď píše o tom, ako sa hýbu práce na novom nadrealistickom almanachu a ako sa mu podarilo získať koncesiu na vydávanie nadrealistických kníh. Za všetky výhrady, spomienky, túžby i bonmoty odcitujeme dlhšiu pasáž z listu Š. Žárymu: „Ak by som zostal tu v Hlohovci, neviem, čo si počnem v tomto zapadáku. Je isté, že po výcviku, ktorý u nás veľmi súria, dostanem sa čím skôr na front. Ver trpká skúsenosť je pre nás táto vojenčina. Veľmi rád by som sa toho vzdal skoro pre čokoľvek. Najstrašnejší je ten čas, ktorý sa tu míňa tak pomaly, ako predtým nikdy. Rád som, že si sa viac rozpísal, lebo list tu pre človeka zvaného ,strelníkʻ znamená pozdrav do záhrobia. Zvlášť smutne na mňa zapôsobil odchod z Bratislavy. Aj keď som niekedy chcel byť ďalej na západ, veľmi som ho rád mal ten ostrovček, kde sa dajú urobiť ohňostroje poetického súžitia a večerné výpravy drobných Quijotovcov. Tu na vidieku vidíš len duchovné nedožitie vidieckych nomádov a hŕbu kasárenského stáda. Nechcem toto, čo všetko vidím ani nenávidieť ani si obľúbiť, len by som sa chcel tohto niekedy striasť, ako to urobíš, keď ťa prejdú zimomriavky.“ Zaujímavé je, ako sa pretínajú osudy niektorých aktérov slovenskej nadrealistickej scény mimo hlavnú (bratislavskú) tepnu práve na „výhybke“ v Hlohovci. Menej prekvapujúci je fakt, že ich k sebe viazalo puto umeleckej i svetonázorovej spolupatričnosti, a preto vyhľadávali možnosti na stretávanie sa. Tesne pred nástupom na prvý semester vysokej školy prišli Považana do hlohovských kasární navštíviť dvaja kamaráti z Hurbanovej ulice v Hlohovci – mladíci, študenti a nadrealistické básnické „tykadlá“ Ivan Kupec a Michal Masaryk. Svojmu spoluvojakovi, „strelníkovi“ Š. Žárymu sa v liste vyznal: „Boli ma navštíviť Kupec a Masaryk. Sú to celkom fajn chlapci. Ivan už odišiel do Bratislavy. Na čítanie a písanie tu nezbýva času. V tomto Hlohovci je tak smutno a opusteno, ako ani sa nepamätám, že by som to bol už niekedy prežil. Nuda a jednotvárnosť. Bratislava mi pripadá vzdialená na koniec sveta.“ Hlohovec na Považana nezapôsobil azda iba pre plnenie vojenských povinností. Vo svojich listoch často utrúsi na adresu mesta nelichotivý komentár ako napríklad: „Hlohovec je najčernejšie miesto mojej pamäti.“ Alebo, keď už bol prevelený v Trenčíne (od marca 1943): „Predsa je tu znesiteľnejší vzduch ako v Hlohovci. Hlohovec to nie je ryba ani rak.“ Nakoniec jeho dojmy so svojimi skúsenosťami konfrontuje Rudolf Dilong zaskočený z toho, že Považan aktuálne pôsobí práve v Hlohovci: „No to som naozaj prekvapený, že Ty vojenčíš, a to ešte v Hlohovci. Na Hlohovec mám veľmi milé spomienky.“ V čase Považanovej vojenčiny v Hlohovci pripravovali nadrealisti svoj štvrtý almanach s názvom Pozdrav (1942). Ako hlavný redaktor organizoval prostredníctvom korešpondencie Považan všetky prípravné práce z Hlohovca, pričom úlohami poveroval najmä Vladimíra Reisela. Mikuláša Bakoša, teoretika nadrealizmu, zas poprosil, aby sa postaral o záležitosti týkajúce sa nadrealistickej edície Skarabeus. Považan v hlohovských kasárňach tiež pracoval na štúdii o poézii Rudolfa Dilonga, no priateľom sa často sťažoval, že mu chýbajú potrebné publikácie, aby mohol dokončiť text. Avantgardná stopa prostredníctvom osobností slovenského nadrealizmu a jeho predstaviteľov zanechala v Hlohovci zaujímavý odkaz, ktorý naše mesto radí do rodokmeňa životodarných „buniek“ modernej slovenskej literatúry.
Marián Kamenčík