Nadrealisti z Hurbanovej ulice...
Na mape slovenskej avantgardy tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia sa na niekoľko svetlých okamihov ukázalo aj považské mesto Hlohovec, aby tak rozšírilo jej topografický rámec. Avantgardná jar roku 1940, ktorá sa tu odohrala, bola dokladom pulzujúcej žilky slovenského nadrealizmu. Jej pôvod musíme hľadať ešte v polovici apríla roku 1939, keď do františkánskeho kláštora v Hlohovci prišla vtedy už literárne známa osobnosť, katolícky kňaz a básnik, Rudolf Dilong. V meste sa objavuje s celou svojou literárnou „agendou“. To znamená, že v novom prostredí rozvíja a udržiava staré kontakty a aktivity smerom k vydavateľstvám, spolkom, redakciám či kolegom spisovateľom a zároveň si vytvára ďalšie literárne i osobné zväzky. Zovretie ticha kláštornej cely sa mu stalo pracovňou, kde literárne tvoril, redigoval časopis, písal posudky začínajúcim autorom, veľa korešpondoval, v tajnosti viedol literárne debaty, argumentoval kritikom a organizoval najmladšiu literárnu generáciu. Mních strávil v Hlohovci 15 mesiacov, počas ktorých „odišiel na Honolulu“, stihol sa rozhádať i zmieriť s literárnou kritikou, písal básnické zbierky, udržiaval ľúbostný vzťah s Valériou Reiszovou, bol spolutvorcom mystifikácie vyvolajúcej aféru okolo autorky Ria Valé, založil časopis Nové slovo, napísal tu a premiéroval tragédiu Valin, pomáhal mladým literárnym adeptom publikovať prvé verše, usmerňoval ich a vydával im básnické zbierky – najznámejší je prípad Hlohovčana Ivana Kunoša (Kupca, nar. 21. 10. 1922). Dilong v meste spoznal aj ďalších, s ktorými literárne kooperoval. Ide napríklad o výtvarníka a románopisca Michala Karabu, ľavicového intelektuála, učiteľa a regionálneho historika Arpáda Felcána, študenta Michala Masaryka či málo známeho bohéma Nelka Jasenského. Bez objasnenia pozície Dilonga v literárnom živote Hlohovca tej doby by nebolo jasné, akými cestami sa uberali dnes už nezbadané cestičky tamojších začínajúcich nadrealistov. Všetko sa to odohralo v priestorovom triangli troch miest – františkánsky kláštor – hlohovské gymnázium – Hurbanova ulica. Vtedy sedemnásťročný nádejný nadrealista Ivan Kunoš, študent nitrianskeho gymnázia býval na Hurbanovej ulici č. 38. Príchod Dilonga do Hlohovca naplno rozvinul jeho básnický talent. Javiskom ich stretnutí sa stáva próza profánnych hlohovských ulíc a poézia kláštorných stien, pričom originalitou avantgardnej poetiky zneisťovali sémantiku náboženského diskruzu sakrálneho prostredia. Spoločný záujem o poéziu a lákavé obzory snových svetov nadrealizmu vytvárali u oboch správne nadstavený magnetizmus, ktorý ich vzájomne pritiahol. Vzťah Dilonga ku Kunošovi bol takmer otcovský, čo dokladá aj dedikácia v mladíkovej debutovej zbierke Podľa hviezd meniť masky (apríl 1940). Polosirota Kunoš – vyrastajúci bez otca, v nej menoval svojím druhým otcom práve františkánskeho básnika. Vlnou nadrealizmu nabudený Kunoš spoločne s ďalšími nitrianskymi gymnazistami Jozefom Sandrikom a Ferom Sýkorom zostavili a vydali na jar roku 1940 almanach slovenského stredoškolského študentstva s názvom Žijeme... Redaktori vybrali príspevky 48 autorov z 19 stredných škôl, prevažne gymnázií. Hlohovské gymnázium reprezentoval v zborníku Kunošov rovesník, Hlohovčan a tiež obyvateľ Hurbanovej ulice (č. 4), Michal Masaryk (nar. 14. 9. 1922). S Kunošom sa poznali od detstva a nespájala ich len rovnaká adresa, ale aj záujem o modernú literatúru a umenie. Ako vyplýva zo vzájomnej korešpondencie Kunoša s Dilongom, tak M. Masaryk sa stal akousi spojkou, informátorom, organizačným premostením medzi mníchom v Hlohovci a študentom v Nitre. M. Masaryk v nitrianskom zborníku básnicky debutoval. Publikoval tu kratšie tri básne Mandolína, Píšťala a Básnik. Vo všetkých nekompromisne kladie za sebou nadrealistické obrazy akoby vznikajúce pod vplyvom psychologického automatizmu a ekvilibristickej metaforiky. Avantgardne zmýšľajúca mlaď nielen v Hlohovci sa začala čoraz intenzívnejšie hlásiť k Dilongovi. Chcel využiť túto situáciu a podľa príkladu nadrealistov plánoval vydať zborník prác mladých literátov. Dilong mal dokonca na jeho vydanie pripravené financie a vyhliadnutého vydavateľa. Uvedomoval si, že svojmu edičnému projektu, kde by predstavil najmladšiu generáciu básnických „tykadiel“, musí zabezpečiť prinajmenšom podobný úspech, aký mali nadrealisti. Z tohto dôvodu sa rozhodol osloviť práve ich a veril v spojenie literárnych síl. S pripraveným materiálom sa vydal Dilong za lídrom nadrealistického hnutia v Bratislave Michalom Považanom a navrhol mu spoluprácu. Postupom času sa Považan Dilongovho zborníčka dokonale zmocnil a prestaval, prevrstvil ho po svojom, skvalitnil, rozšíril ho. Nakoniec z prvotného materiálu zostalo v stopäťdesiatstránkovej knihe sotva desať strán, takže stratení debutanti zobkali v kontexte ako prepelice v jačmeni. Dilonga uspokojil tým, že napísal o ňom štúdiu. Hundranie nespokojencov ho nezaujímalo. Z pôvodne zamýšľaného zborníka prác Dilongových nádejných literárnych akvizícií nakoniec vznikol takmer rýdzo nadrealistický almanach Vo dne a v noci (1941) Z výrazne okresaného súboru prác autorov, ktoré zozbieral Dilong, sa v almanachu objavila jedna báseň Michala Masarika. Tentokrát v priezvisku s mäkkým „i“. Báseň nesie názov Päť lotosových kvetov. Meno študenta-básnika Michala Masaryka, do roku 1943 stále ešte hlohovského gymnazistu, sa na dlhšiu dobu publikačne vytratilo. Ešte v novembri 1942 poslal J. Smrekovi do redakcie časopisu Elán nadrealistické pásmo veršov Láska v nás a vo vtákoch, kde sa objavujú aj nadrealisticky ladené obrazy Hlohovca. Časopisecky však nevyšlo. V čase pôsobenia popredného literárneho kritika a teoretika slovenských nadrealistov Michala Považana v Hlohovci, ktorý tu v rokoch 1942-43ako „strelník“ (vojak) vykonával vojenskú službu, mu boli najbližšími spojencami práve mladí Hlohovčania Kunoš a Masaryk. Debatovali o vydavateľských aktivitách nadrealistov v edícii Skarabeus i o novom almanachu Pozdrav. Po ukončení hlohovského gymnázia pokračoval Masaryk v štúdiu na Filozofickej fakulte v Bratislave, kde ho mimoriadne zaujímala filozofická, estetická a psychologická literatúra a intenzívnejšie zažíval ducha slovenskej avantgardy, čo sa neskôr prejavilo aj v jeho literárnokritickom a estetickoteoretickom záujme o slovenský nadrealizmus. Po päťročnej publikačnej prestávke Masarykov príspevok k nadrealizmu nepokračuje v intenciách básnickej tvorby, ale sa orientuje na literárnu kritiku a literárnu publicistiku. V časopise Hlas práce, kde pôsobil ako redaktor rubriky Kultúrne rozhľady, publikuje pod šifrou „yk“ články a recenzie o slovenskom nadrealizme. V relatívne krátkom časovom období (marec 1946 – júl 1947) sa objavuje desať jeho príspevkov nadrealistickej proveniencie. Masarykov literárnokritický pohľad na nadrealistov je až prekvapujúco fundovaný, svojím tónom diskurzívny, konštruktívny zároveň a vedený snahou všímať si širšie výkladové kontexty tohto umeleckého hnutia. Dnes v encyklopédiách a slovníkoch pri mene Michal Masaryk nájdeme profesijné zaradenia ako redaktor, osvetový, kultúrny a politický pracovník. O jeho nadrealistickej etape tvorby, či už básnickej, alebo kritickej, sa v nich mlčí. Bola by škoda na ňu zabudnúť, hoci jeho väzba k nadrealizmu sa aspoň podľa publikačných literárnokritických aktivít končí rokom 1947. V 50. rokoch minulého storočia sa začal venovať osvetovo-kultúrnej práci, pedagogike, etike a estetike. Z týchto oblastí napísal viacero osvetovo ladených publikácií. Michal Masaryk žil od vysokoškolských štúdií až do svojej smrti 17. 10. 1999 v Bratislave, kde je aj pochovaný.
Marián Kamenčík