Spomienky na priateľstvo dvoch významných osobností Hlohovca Arpád Felcán a Rudolf Dilong
Jún bol mesiacom, keď sme si v Hlohovci pripomenuli život a tvorbu dvoch významných osobností, ktorých osudy sú zviazané s naším mestom a zároveň aj medzi nimi samotnými vzniklo puto priateľstva. Ide o Hlohovčana, učiteľa, politika, regionálneho historika, spisovateľa, revolucionára, ľavicového intelektuála Arpáda Felcána a františkánskeho kňaza, básnika katolíckej moderny, reprezentanta slovenskej medzivojnovej avantgardy a neskôr slovenskej exilovej literatúry Rudolfa Dilonga. Osobu prvého z menovaných sme si uctili 12. júna počas slávnosti odhalenia jeho busty v budove ZŠ s MŠ na ulici Arpáda Felcána a druhého sme si pripomenuli 16. júna pri príležitosti uvedenia publikácie z pera Mariána Kamenčíka s názvom Z Hlohovca do Honolulu a späť o pôsobení Rudolfa Dilonga v Hlohovci a aktivitách hlohovskej literárnej avantgardy. Na obe vydarené podujatia prijali pozvanie najbližší rodinní príslušníci oboch vzácnych pánov. So spomienkami na svojho otca A. Felcána sa podelila jeho dcéra Aneta Anna Náterová – Felcánová a R. Dilong zas ožíval v rozprávaní jeho dcéry Dagmar Kotovej i jeho vnučky, spisovateľky, Denisy Fulmekovej. Aké boli hlohovské osudy A. Felcána a R. Dilonga? Arpád Felcán sa narodil do rodiny hlohovského obuvníka 13. augusta 1900. Ľudovú školu i meštianku absolvoval v rodisku. Potom nastúpil na učiteľský ústav do Modry. Po vzniku Československa musel absolvovať nové skúšky, aby mohol vyučovať na ľudových školách. Felcán bol veľmi obľúbeným učiteľom, ktorý si pozornosť žiakov získaval rozprávačským talentom, priateľským prístupom i profesionálnym elánom. Kde vedel, pomáhal žiakom – napríklad aj tým, že im kupoval zo svojich peňazí zošity. Jeho sociálne cítenie sa prejavovalo aj v politickom postoji, keď ako 21-ročný hájil tieto ideály ako člen komunistickej strany. Jeho aktivity spojené aj so silnejúcim robotníckym hnutím viedli v Hlohovci k postaveniu robotníckeho domu v roku 1924. Felcánova politická angažovanosť vyvrcholila koncom roka 1928, keď s Markom Čulenom vypracovali tzv. Hlohovské memorandum. Po tom, čo Felcánoví názoroví oponenti od neho vynútili priznanie za údajné chyby v politických názoroch, zriedka prezentoval svoje myšlienky verejne. Ako učiteľ vystriedal A. Felcán viaceré školy – pôsobil v Hlohovci, Očovej, Senici, Trnave, Chtelnici, Sv. Jure. Okrem politických aktivít, za ktoré bol aj suspendovaný, sa stále intenzívnejšie venoval písaniu. Spisovateľskou činnosťou obsiahol viaceré publikačné oblasti – regionálna história, vlastiveda, pedagogika, lingvistika a iné. V roku 1932 sa mu podarilo vydať prvé dva diely knihy Hlohovecko kedysi, dnes a zajtra. Nedokončená práca je mimoriadne cenná tým, že autor v nej vychádza z niektorých dnes už nejestvujúcich pramenných zdrojov. O rok neskôr vydal štúdiu s názvom Za jednotný spisovný jazyk, kde navrhuje podobu gramatiky spoločného československého spisovného jazyka. V roku 1934 sa presťahoval za učiteľskými povinnosťami do Svätého Jura, kde intenzívne spolupracoval so spisovateľom Petrom Jilemnickým. Spoločne vydali vlastivednú prácu Voláme Vás do Sv. Jura. V tomto pôsobisku začal pracovať aj na učebnici dejepisu, ktorej rukopis je dnes nezvestný. Učiteľa Felcána si obľúbili aj v tunajšej škole. Žiaci nechceli, aby ich učiteľ bol preložený, preto mu napísali dojímavý list o tom, akým im je dobrým priateľom a ako ho majú radi. Podobný scenár lúčenia plného sĺz malo následne aj avizované presunutie Felcána z Hlohovca. Pod petíciu proti odchodu obľúbeného učiteľa adresovanú priamo Ministerstvu školstva sa podpísalo 159 žiakov. V poslednom pôsobisku v Novej Bani, kde pracoval od roku 1940 ho zastihli s plnou intenzitou vojnové roky. Na ich sklonku sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania. Po udaní sa Felcán dostal do rúk Gestapa a koncom roka bol popravený pri obci Píla. Zanechal po sebe manželku Ruženu a dcéry Nadeždu a Annu. Hneď po vojne bolo Felcánovo telo prenesené do rodiska a za mimoriadnej pocty a účasti Hlohovčanov uložené do rodinného hrobu. Felcán s rodinou sa v Hlohovci spoznali s básnikom Rudolfom Dilongom, ktorý prišiel 14. apríla 1939 do františkánskeho kláštora. Dokladom ich blízkeho priateľstva sú tri Dilongove dedikácie v básnických zbierkach a tiež drobná mystifikácia, podľa ktorej mala byť Arpádova žena Ružena Felcánová inšpiráciou k napísaniu Dilongovej zbierky Mesto s ružou. Literárnohistoricky to však nie je pravda, keďže rukopis zbierky bol na svete o dva roky skôr (hoci vyšiel až na jar roku 1939), než Dilong spoznal Felcánovcov. Zovretie ticha hlohovskej kláštornej cely sa stalo Dilongovi pracovňou, kde literárne tvoril, redigoval časopis, písal posudky začínajúcim autorom, veľa korešpondoval, v tajnosti viedol literárne debaty, nechával sa unášať na krídlach básnickej imaginácie. Toto prostredie bolo akýmsi majákom, ku ktorému mnohí smerovali v podobe návštev a Dilonga vyhľadávali aj početnou korešpondenciou. V novom prostredí básnik rozvíja a udržiava staré literárne väzby a aktivity smerom k vydavateľstvám, spolkom, redakciám či básnickým kolegom a zároveň získava a zbiera nové hlohovské literárne kontakty i osobné priateľstvá. Prítomnosť skúseného básnika priťahovala najmä mladé (stredoškolské) básnické tykadlá – prvým bol Ivan Kunoš (Kupec), vtedy sedemnásťročný gymnazista, ktorého Dilong očaril nielen ako básnik, no i svojou osobnostnou charizmou. Dilong vyvíjal na Kupca akýsi „literárny teror“, počas ktorého zatvoril mladého zverenca do svojej mníšskej cely a nepustil ho skôr, kým nenapísal svoju prvú básnickú zbierku Podľa hviezd meniť masky (1940), ktorou sa zaradil k nadrealistickej skupine ako jej najmladší člen. Dilong literárne „postrčil“ aj Kupcovho rovesníka, suseda z Hurbanovej ulice a nádejného nadrealistu, Michala Masaryka, ktorý napokon zanechal básnické pero a vrhol sa na dráhu literárnej kritiky a osvetovej práce. Veľkým tajomstvom zostáva osoba „najkrajšieho hlohovského chlapca“ Nelka Jasenského, ktorý sa s „vernosťou psa“ držal Dilongovej mníšskej sutany. Dilongove priateľstvá s veľmi obľúbeným hlohovským učiteľom A. Felcánom i s vynikajúcim výtvarníkom, ktorý navracal umelecký pôvab sakrálnym dielam v hlohovských chrámoch, Michalom Karabom, dotvárali jeho postavenie ako známeho a váženého človeka. Práve počas etapy Dilongovho hlohovského pôsobenia sa s jeho menom spojilo viacero celospoločensky citlivo vnímaných literárnych polemík, či, ako to označovala dobová literárna kritika, senzácií. V literárnom životopise Dilonga sa uvádzajú tieto udalosti ako uzlové body jeho básnického vývinu ešte v predemigračnej etape a veľa napovedajú aj o jeho osobnostnom natureli – ide o Dilongov legendárny fantastický odchod zo slovenskej literatúry vyjadrený v obraze odchodu do Honolulu, ktorý avizoval časopisecky i básnickým testamentom v podobe zbierky Honolulu, pieseň labute po kritických slovách na adresu jeho nadrealisticky ladenej tvorby. Potom to bola mystifikačná hra s identitou autorky zbierky Muškát, nesúcej exotické meno Ria Valé, za ktorým sa ukrývala jeho láska Valéria Reiszová. Ďalej ide o jediné uvedenie tragédie Valin, ktorú zorganizovali práve Hlohovčania, či redaktorská práca na avantgardnom časopise Nové slovo, ktorý Dilong odovzdáva do rúk silnejúcej nadrealistickej skupine... Napokon, pár mesiacov po Dilongovom odchode z Hlohovca, zarezonuje prítomnosť lídra slovenských nadrealistov Michala Považana v tunajších kasárňach. Považan otrávený vojenským režimom s túžbami po bratislavskej bohéme sa tu sústredí na organizovanie vydavateľských podnikov nadrealistov, pričom počíta s nevyhnutnou Dilongovou pomocou. Také sú v skratke siločiary Dilongovho hlohovského pôsobenia, kde inicioval vznik nadrealistickej literárnej bunky.
Marián Kamenčík