„Jak sladkými celá sa ozýva záhrada hlasmi“ – literárna návšteva jednej hlohovskej záhrady
Verš v názve príspevku z básne Na krásnu záhradu od Jána Hollého dokladá, že rukami človeka kultivovaný priestor záhrad sa stal inšpiráciou nejedného spisovateľa. Svoj sen o záhrade pestrej na kvety, byliny, plodiny i obyvateľov zo zvieracej a hmyzej ríše si viacerí umelci zhmotňovali najmä prostredníctvom básnickej či výtvarnej tvorby. Z korešpondencie sa síce dozvedáme, že Ján Hollý obhospodaroval v časoch hlohovského a madunického pôsobenia vinohrady, no ideál záhrady ospieval iba poeticky. K nemu sa pridal aj Bohuslav Tablic v básni Svobodné volení, kde koncentroval obrazy úrodných polí, plodonosných sadov a bohatstva kvetov. Celkovo sa záhradná krajinomaľba stala v literárnej poetike národného obrodenia frekventovanou témou.
Svoje skvostné záhrady mal a má aj Hlohovec. Našťastie nejestvujú iba v literárnej tvorbe, hoci práve z týchto zdrojov pochádzajú záznamy o ich jedinečnej kráse. Najznámejšia je zámocká záhrada pod hlohovským zámkom, ktorú si vo svojich cestopisoch všimli mnohí návštevníci mesta. Často spomínané sú neopakovateľné opisy jej estetických pôvabov od Alojza Medňanského, Rudolfa Pokorného, Mořica Fialku, Ľudovíta Storcha či záznamy spred vyše pol druha storočia starej návštevy botanika Jozefa Ľudovíta Holubyho. Ale boli to aj mnohí iní, čo sa nechali uniesť jej čarom a zanechali nám o tom literárnu či výtvarnú stopu.
V Hlohovci priťahovala pozornosť ešte jedna záhrada, a to prostredníctvom osoby richtára Jána Híroša, ktorý viedol trikrát mesto v 20. až 40. rokoch 19. storočia. J. Híroš býval v Hlohovej ulici nad tzv. Hlbokou cestou a podrobnú idealizovanú podobu jeho záhrady máme zvečnenú v rukopisnej literárnej pamiatke, ktorej výraz ovplyvnila dobová osvietenská filozofia a ideál novovekého človeka. Ten v umení a literatúre odkladal barokovú poetiku, ktorá mala rada uzavreté priestory, chrámy dýchajúce tymianom, parfumom voňajúce a sviecami presvetlené dvorany, ale i zadymené dedinské kozuby. „Lkajúce“, „dychčiace“ a „stonajúce“ tóny ozývajúce sa z barokového prítmia modlitieb vystriedala triezvosť a jasnosť osvietenského dňa, ktorý „vyhnal“ ľudí na voľný vzduch, na slnce, do prírody. Tlmené a nejasné zvukové odtiene baroka nahradili výrazné, jasné, priestor prenikajúce zvuky osvietenských činorodých zámerov človeka a jeho práce. Náboženské rozjímania v chrámoch potláča „hrkot“ a „hrmot“ verejných priestorov ulíc mesta, ktorý prirodzene sprevádza pracovný zhon ľudí.
Takto možno charakterizovať jednu zo situácií, ktorú zachytáva už spomínaná pomerne rozsiahla rukopisná báseň z roku 1827, v ktorej autor, pravdepodobne hornozelenický evanjelický učiteľ Pavel Vajaj (1761 – 1838), ospieval záslužné činy hlohovského richtára Jána Híroša. Báseň má dlhý názov Vděčná památka vysoce vážného a velmi slovutného muže p. Híroš Jánoša privilegiátného městečka Fraštáku od roku p. 1823 až do roku 1827 velmi dobře zaslužilého richtáre zapsana od Prítele V(U)primného.
Dožívajúci princíp starého baroka je vyjadrený v obrazoch „hnijúceho dreva“ a „tratenia stálosti“, teda konca starých poriadkov. Tento svet je nahradený rokokovou radosťou či idylickosťou a klasicistickou vážnosťou, užitočnosťou a činorodosťou, kde v centre pozornosti je človek so všetkými svojím vedomosťami a zručnosťami, smerujúcimi k utváraniu pravdivejšieho, dokonalejšieho, a tým aj lepšieho sveta.
Báseň vykresľuje mesto Hlohovec ako prebúdzajúci sa priestor mnohých intelektuálnych impulzov – stáva sa kultúrnou krajinou, kde sily prírody zdomácneli a živá skutočnosť sa zjavuje uprostred procesu, na ktorom sa podieľa človek – organická totalita živej prírody tak nadobúda svoju konkretizáciu v záhrade. Jedinečný priestor richtárovej záhrady je dokladom jeho umu, šikovnosti, racionalizmu i pracovitosti, čo zisťujeme hneď, keď do nej prostredníctvom čítania veršov vstúpime a privíta nás obraz z kvetu na kvet poletujúcej včely – symbolu usilovnosti.
Záhrada sa stáva neodmysliteľnou súčasťou rokokových výtvarných i literárnych idylických scén. Oproti nerovným a neupraveným uliciam mesta, ktoré sú v procese obnovy, pôsobí richtárova záhrada ako „ostrov dokonalosti“ (hortus conclusus – uzavretá záhrada). Richtár neužíva výhody svojho ukážkového príbytku a záhrady iba pre seba, ale ochotne doň pozýva nazrieť a užívať jeho pohodlie každého návštevníka a prostredníctvom čítania aj nás: „nech se ke dveřím páčí.“
Postupne prechádzame kvetinovou záhradou a plynulo sa dostávame do záhrady zeleninovej a ovocnej. Prírodný záhradný idylizmus rokokovej proveniencie ponúka obrazy nepreberného množstva voňavých a rozkvitajúcich kvetov, okrasných krovín a drevín, zdravých a omamných byliniek, čerstvého ovocia a zeleniny, ktorých plody richtár spolu so svojimi priateľmi veľmi radi konzumujú napríklad i v podobe kvalitného vína. Neodmysliteľnou súčasťou tejto krajinomaľby je stromová výsadba poskytujúca osviežujúce útočisko v tieni košatých korún počas letných mesiacov. Samotný pohľad na túto krásu vyvoláva pocity uspokojenia, oddychu, pokoja i pohody s nádychom rozkošníckeho užívania výnimočných statkov, ktoré svojmu majiteľovi a jeho hosťom záhrada poskytuje. Rokoková poetika sa prejavuje aj presadzovaním prvkov hedonistického ideálu pod heslom „carpe diem.“ Najväčšou devízou tohto prostredia je však možnosť sa stretnúť s priateľmi a diskutovať o vznešených témach.
Opisom krás richtárovej záhrady sa pohybujeme akoby od jej krajov smerom k životodarnému jadru (srdcu) – tomu dominuje studňa s nikdy „nevyhasínajúcim“ prameňom „zázračnej“ tekutiny. Vymenúvanie obšírnych katalógov rôznych druhov kvetov, bylín, stromov, ovocia, zeleniny, vtákov, hmyzu i ďalších obyvateľov záhrady – ich rozmanitosti a hojnosti – sa realizuje doslova v akomsi prúde nekončiacej pestrosti druhov. Básnik tak naznačuje ťažkosti vyčerpávajúco zachytiť skutočné bohatstvo záhradnej flóry a fauny. Krátka ukážka z básne je nám toho dokladom:
Nebo když do dveří vkročíš,
hned tam na obě strany
rozmanité kvítky zočíš.
Vůní sem tam rozhání,
na kterých včeličky sedí,
voný zaft do sebe cedí.
Fialky barvy rozličné
tu spatríš roztomilé,
strakaté, krásné a sličné,
modré, červené, bílé.
Klince plné i hrebíčky
sahají až na chodníčky.
Lílie bílé i světlé,
červené, na vysoko,
široko, krásně rozkvetlé,
smeje se na ně oko.
Hyacinty, tulipány oči,
srdce po ních maní.
Rychlíček i stračí nožka,
netýkajsa, reseda,
slezová ruža, ambrožka,
na níž včelička sedá.
Ruže červené a bílé
tuto kvitnú roztomile.
Anýz, kopr, boží drevce,
majorán, levendule,
orlíček, jejž mladé děvče
do vence potrebuje.
Ruta, rozmarín, šalvia,
izop, jenž prse vymíjá.
Ne jen rozkošné kvetinky,
než i jedácí věci,
artičok, celere, dynky
tam spatríváme všecí.
Česnek, šaláty, cibule,
špargle, oharky, trebule.
Pod takými zrostlinami
dálé v této zahradě
zásé stromy oči mámí
posaděné v poradě.
Hrušky, slivky i jabloně,
švestky i višně červené.
Mezi rozličnými stromy
jest murovaná studně,
v které v létě, ani v zime
jím voda neubudne.
Čerstvá, zdravá, v bílém písku,
jenž nemá páru na blízku.
Naznačená prírodne motivovaná kresba bez disharmónií a dramatických zvratov odkazuje na ďalší živý motív rokokovej poetiky – je ním mýtus bájnej Arkádie, ktorej predstava sa často spredmetňovala práve v ideálnej krajine plnej slnka, štebotavých vtákov, najrozmanitejších kvetov, stromov, záhrad bohatých na potravu, osviežujúcich riek a potokov, studničiek so „živou vodou“ atď. Pri vnímaní opisu Hírošovej záhrady vystupujú do popredia zmyslové aspekty obraznosti textu. Príjemne harmonizovanú podobu záhradného „raja“ vnímame v jednom celku naraz všetkými zmyslami: zrakom (v záplave pestrofarebnej palety rôznych kvetov a malebnosťou usporiadania záhrady), čuchom (rozmanité vône kvitnúcich ovocných stromov a okrasných kvetov), chuťou (pochutnávanie si na ovocných plodoch a vínnych nápojoch), sluchom (bzukot včiel opeľujúcich kvety), hmatom (pocit príjemného chládku pod korunami záhradných stromov).
Vladimír Macura upozorňuje, že v obrodeneckej kultúre funguje organické prepojenie sveta literatúry a sveta kvetín (tzv. „květomluvy“), ktoré podstatne ovplyvňuje dobovú predstavu o úlohách literatúry. Tvorcovia poézie tak pomyselne vysádzajú svojimi veršami kvety literárneho umenia, čím sa podieľajú na pestovaní „literárnej záhrady.“
Kvalita očarujúcej krásy záhrady korešponduje s pozitívne modelovanou charizmou jej majiteľa. Ukážková starostlivosť o vlastné hospodárstvo reprezentovaná úhľadnou kompozíciou záhrady akoby analogicky zrkadlila čisté mravné črty richtárovho povahopisu, pevné rysy jeho priameho a nepokriveného charakteru. Vnútorná záhrada duše potom zodpovedá vonkajšej záhrade, ktorou sa môžeme prechádzať. Poriadok vo svojom dome sa snaží realizovaním rôznych projektov docieliť richtár i v samotnom meste. Preto sa v básni zvýrazňuje jeho akčný a reformný potenciál pri zveľaďovaní mesta.
Marián Kamenčík