Literárna prechádzka hlohovskými ulicami
Samotné ulice sú proti bezbrehému premenúvaniu ich názvov bezmocné. Hoci desaťročia, ba i stáročia zostávajú na tých istých miestach, pevne vsadené medzi múry domov a ploty záhrad, premenovávaním strácajú kus zo svojej identity. Tieto pohyby v zmene označenia môžu dezorientovať nasledujúce generácie a tie často bez vedomia uskutočnených minulých zmien nemajú potrebu znovuobjaviť pôvodnú identitu ulice, ktorá sa postupne vytráca. Z tohto dôvodu môže byť premenovávanie aj nebezpečné, pretože so zmenou názvu môžeme z objemu historickej pamäte ulice vyliať všetky jej historické vrstvy. Medzi ulicou a jej názvom je teda významný vzťah.
Aktom premenovania verejného priestranstva sa utvárali a posilňovali symboly správnej moci. Názvy nielen ulíc, ale aj námestí, parkov, nábreží, mostov, rôznych inštitúcií a iných objektov sa menia najčastejšie v časoch prevratov, zmien režimov politických systémov pod vplyvom ideologických tlakov. Nový režim siaha na emblémy starého. Prezeranie stratených, získaných, navrátených, vymenených názvov ulíc vypovedá veľa o hľadaní identity spoločnosti i mesta. Sú to akési dejiny „v skratke“, pričom vo viacerých momentoch aj paradoxné.
Pomenovanie ulice je praktické pre orientáciu v priestore daného mesta, no je i druhom akejsi inštitucionalizovanej pamäte, respektíve symbolu či ideovej nadstavby vrastenej do kultúrnej mentality mesta. Tieto významové vrstvy v pomenovaniach ulíc odrážajú istú kultúrno-politickú paradigmu, ktorou v danom okamihu spoločnosť či národ žije. Túto skutočnosť si uvedomili už viacerí predo mnou a vedeli o nej aj Hlohovčania. V roku 1939 Miestny odbor Matice slovenskej v Hlohovci zorganizoval 27. januára kultúrny večierok, ktorého súčasťou boli prednášky V. Jandu, A. Felcána, M. Ondroša a A. Bardiovskej na tému Po kom sú pomenované ulice Hlohovca? Podujatie malo nielen propagovať život a dielo osobností, ktorých meno bolo v danom období pevne vpísané do názvu ulice, ale prostredníctvom ich tvorivého príkladu prednášajúci osvetovo-výchovne pôsobili na zúčastnené obecenstvo.
Názvy ulíc identifikujúce objekty, ale i lokalizujúce bydliská ľudí, sídla organizácií, zohrávajúcich významnú úlohu v administratívno-správnej oblasti, nazývame urbanonymá. Opisné názvy ulíc (v Hlohovci to boli v minulosti názvy ako napríklad: Kovárska či Nová ulica) boli postupne vytláčané do úzadia urbanonymami, ktoré niesli mená význačných osobností. Objem tejto lexikálnej roviny jazyka sa rozširoval rozvojom miest a súvisel najmä s využívaním kultúrne a politicky angažovaných názvov. Podľa významovej náplne možno urbanonymá rozdeliť do niekoľkých skupín. Napríklad pomenovanie ulíc podľa smeru komunikácie, jej polohy, podľa obyvateľov ulice, môžu byť vytvorené z pomiestnych mien, podľa významných udalostí, organizácii, národností či podľa osobností. Práve poslednou skupinou sa chceme zaoberať, a to navyše v špecifickom zmysle. Pôjde o pomenovania podľa literárnych osobností, s ktorými sa stretávame v menách hlohovských ulíc.
Môže byť mesto učebnicou literatúry a ulice jej pomyselnými stránkami? S trochou fantázie určite, pretože takmer tretina názvov ulíc v Hlohovci (presne 43) dostala meno po spisovateľoch alebo aspoň po osobnosti, o ktorej je známe, že bola literárne činná.
Pri menách spisovateľov v názvoch ulíc ide o akýsi proces „literarizácie“ alebo literárnej reprezentácie vo verejnom priestore, čiže ide o uplatňovanie literárnych „faktov“ v realite urbanistického organizmu mesta. Okrem pamätných tabúľ, sôch, pomníkov a pamätníkov literárnym osobnostiam sa vpisuje literatúra do mesta aj pomenovaním ulíc.
V období 1. ČSR a Slovenskej republiky (1918 – 1945) to bolo iba päť mien spisovateľov, počas obdobia socializmu (1948 – 1989) ich počet vzrástol na 36 s tým, že zoznam obsahoval aj tak politicky exponované mená ako napr. K. Marx, F. Engels či B. Šmeral. Po roku 1989 tieto mená vypadli, no pribudli ďalšie, prípadne sa preskupili v rámci Hlohovca i Šulekova, ktoré je od roku 1980 súčasťou Hlohovca.
Z osobností, ktoré mali blízko k literatúre či knižnej kultúre a zároveň sa narodili, alebo aspoň pôsobili v meste, prípadne ich tvorba sa k mestu vzťahuje v zmysle motivických a tematických súvislostí, sú pomenované ulice v Hlohovci po Jánovi Hollom (v rokoch 1811 – 1814 pôsobil v Hlohovci ako farár a bol najvýznamnejším bernolákovským spisovateľom); Karolovi Holubym, Vilkovi Šulekovi (boli väznení v hlohovskej vážnici na námestí a popravení v chotári Beregsegu, obce pomenovanej v roku 1948 po V. Šulekovi); Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi (napísal prózu Slovenskí žiaci /1853/, kde používa pôvodné pomenovanie mesta v tvare Hlohovec a pripomína revolučné udalosti meruôsmeho roku v našom meste a okolí); Valentínovi Manckovičovi (v renesancii medzi rokmi 1584 – 1588 prevádzkoval kníhtlačiareň v Hlohovci); Andrejovi Hlinkovi (v roku 1935 vysvätil Kostol Krista Kráľa v Šulekove); Arpádovi Felcánovi (autor prvej monografie o Hlohovci Hlohovecko kedysi, dnes a zajtra z roku 1932); Ľudovi Zúbkovi (v 30. rokoch 20. stor. pôsobil v Hlohovci ako bankový úradník) a Rudolfovi Dilongovi (vo františkánskom kláštore písal svoje diela a organizoval avantgardný literárny život mesta).
Treba upozorniť, že nie vždy bola pri týchto autoroch motívom označenia ulice ich menom literárna aktivita, ale skôr politická angažovanosť – tak je to v prípade J. M. Hurbana či A. Hlinku i ďalších. Zaujímavým faktom však zostáva, že 32 osobností prepožičiavajúcich meno hlohovským uliciam, sú literáti, ktorí sa primárne venovali umeleckej spisbe. Vyvstáva otázka, či nemáme okrem spisovateľov výrazné osobnosti aj z iných oblasti ľudskej činnosti?
Dôvody stavu, ktorý nám ukazuje nadpočet mien literátov v názvoch ulíc, sú zakorenené hlboko v našej národnej kultúre a stav pomenovania ulíc, kde prevládajú mená spisovateľov, nie je v Hlohovci ojedinelým javom, pretože je zrejmý aj v ďalších mestách. Ide o celonárodný fenomén a úzko súvisí s národnými dejinami a procesmi utvárajúcimi podobu národnej identity. Literárny kritik Alexander Matuška túto skutočnosť s nadhľadom a humorom sebe vlastným komentoval: „Plno ulíc a námestí je u nás nazvaných po dejateľoch, najmä po básnikoch – ako inak v takom básničkárskom národe ako sme my?“
Literatúra reprezentovala tú oblasť kultúry a spoločnosti národa, kde sa koncentrovali najdôležitejšie aspekty národného života a procesov potvrdzujúcich jeho štatút. Kontext tohto chápania identity úzko prepojený s písomnou kultúrou je u nás prítomný od čias sv. Cyrila a Metoda, neskôr ho potvrdzovali pokusy o kodifikáciu spisovného jazyka (Bernolák, Štúr), Štúrova estetická predstava o tom, že literatúra a konkrétne „slovanská poézia“ tvorí najvyššiu umeleckú hodnotu a jej najtvorivejším pôvodcom sú slovenskí autori, načúvajúci príkladu ľudovej slovesnosti. Tu niekde tkvie prameň silnej opory národnej identity v literatúre, a tak sa jej pôvodcovia stali okrem spisovateľov aj politikmi, vedcami, občiansky angažovanými osobnosťami, tvorcami národných dejín. Odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby sme ich menami označili ulice, námestia, parky, inštitúcie, ba i celé mestá.
Nazdávam sa, že z tejto úvahy by mohol prameniť dôvod toho, prečo významnú časť povenovaní ulíc miest (nielen Hlohovca) tvorí menoslov literátov. Z tých najznámejších prepožičali meno uliciam v Hlohovci nasledujúce osobnosti, ktoré zadelíme aj do literárnoslohových celkov: obdobie stredovekej literatúry reprezentujú sv. Cyril a sv. Metod; baroka Matej Bel; osvietenstva a klasicizmu Anton Bernolák, Juraj Fándly, Pavol Jozef Šafárik, Ján Hollý; romantizmu Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Ján Botto, Ján Kalinčiak, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Andrej Radlinský, Ján Palárik; realizmu Pavol Országh Hviezdoslav, Svetozár Hurban Vajanský, Martin Kukučín, Elena Márothy-Šoltésová, Terézia Vansová, Jozef Gregor Tajovský, Janko Jesenský, Ľudmila Podjavorinská; medzivojnovú literatúru zastupuje Martin Rázus, Ladislav Novomeský, Fraňo Kráľ a povojnovú literatúru Ľudo Zúbek.
Spomeňme na záver aj mená zahraničných spisovateľov, s ktorými sa stretávame pri prechádzkach hlohovskými ulicami. V prvom rade treba uviesť českých autorov ako Petr Bezruč, Ján Amos Komenský, František Palacký. O ich vplyve na slovenskú, respektíve i európsku kultúru niet pochýb. A potom je tu skupina literárnou históriou overených mien ruských klasikov, ktoré na rozdiel od mien sovietskych štátnikov, politikov, maršalov a generálov, po nežnej revolúcii zostali: Maxim Gorkij, Alexander Sergejevič Puškin a Lev Nikolajevič Tolstoj. Kvalita ich umeleckej tvorby je zrejmá, no pri využití ich mien v názvoch ulíc zohrávala v minulosti úlohu aj politická orientácia na bývalý Sovietsky zväz.
Ohrozené však neboli v nastupujúcich demokratických časoch iba názvy ulíc pomenovaných podľa ideologicky správnych osobnostiach. Príkladom je aj naše mesto. V roku 1992 vznikol návrh na premenovanie ulíc, ktorý mal zohľadňovať aktuálny stav slobodnej spoločnosti. Tento proces sa vykryštalizoval po novembri 1989, keď sa revidoval vzťah k mnohým historickým udalostiam a osobnostiam. V Hlohovci sa to týkalo názvov 24 ulíc. Paradoxom sa stalo, že medzi nimi figuroval aj názov ulice pomenovanej po Jánovi Amosovi Komenskom, ktorého štvorsté výročie narodenia pripadlo práve na rok zmeny pomenovania. V období, keď si celá Európa pripomínala filozofické, pedagogické i literárne dielo tohto mysliteľa, Hlohovčania uvažovali, ako odstrániť jeho stopu v meste. Našťastie sa tak nestalo a Komenského ulica je stále súčasťou mesta. Premenovávanie ulíc má aj svoj špecifický nádych a poznaním historických okolností môže pôsobiť priam programovo. Iba tak sa mohlo stať, že pri zmene názvu ulice sa stretli tak svetonázorovo odlišné osobnosti, akými boli odchádzajúci marxistický filozof F. Engels (ulica niesla tento názov od roku 1957) a v roku 1990 prichádzajúci katolícky kňaz a básnik R. Dilong (názov trvá dodnes).
Pomenovaniami ulíc v konečnom dôsledku mesto komunikuje smerom navonok mieru vlastnej identity k svojmu regiónu a jeho špecifikám, no neustále tento proces prebieha aj v nadväznosti na celonárodné i nadnárodné súvislosti.
Marián Kamenčík