Sen o nadrealistickej poézii snívali aj v Hlohovci
Listujúc kroniku hlohovských františkánov, som narazil na záznam datovaný dňom 14. apríla 1939, ktorý znel takto: „V tento deň bol do kláštora dišponovaný p. Rudolf Dilong, náš františkánsky a popredný slovenský básnik, a pridelená mu bola funkcia katechétu, spovedelníka a kazateľa. Je to veľmi zložitá osobnosť a smutný človek.“ Jeden z najproduktívnejších slovenských básnikov, ktorý má na konte vyše 100 kníh, strávil v hlohovskom františkánskom kláštore 15 mesiacov a výrazne ovplyvnil literárny život pokojného považského mestečka. Zovretie ticha hlohovskej kláštornej cely sa stalo Dilongovi pracovňou, kde literárne tvoril, redigoval časopis, písal posudky začínajúcim autorom, veľa korešpondoval, v tajnosti viedol literárne debaty, nechával sa unášať na krídlach básnickej imaginácie. Toto prostredie bolo akýmsi majákom, ku ktorému mnohí smerovali v podobe návštev a Dilonga vyhľadávali aj početnou korešpondenciou.
Prítomnosť skúseného básnika priťahovala najmä mladé hlohovské básnické tykadlá – prvým bol Ivan Kunoš (neskôr známy pod poslovenčenou verziou mena Kupec), vtedy sedemnásťročný gymnazista, ktorého Dilong očaril nielen ako básnik, no i svojou osobnostnou charizmou. Dilong vyvíjal na Kupca akýsi „literárny teror“, počas ktorého zatvoril mladého zverenca do svojej mníšskej cely a nepustil ho skôr, kým nenapísal svoju prvú básnickú zbierku Podľa hviezd meniť masky (1940), ktorou sa zaradil k nadrealistickej skupine ako jej najmladší člen. Mladý hlohovský básnik v ošiali silného citu priateľstva nazval Dilonga v zbierke svojím „druhým otcom“. Dilong zároveň Kunošovi neváhal zbierku financovať. Vyšla v legendárnej nadrealistickej edícii Aligátor. Kunoš sa ukázal ako nádejná básnická akvizícia, a slovenská literatúra za ňu opäť vďačila Dilongovi, podobne ako to bolo o pár týždňov skôr v prípade tajomnej autorky Ria Valé. Napočúval sa vtedy Dilong, že pod menom Kunoš sa ukrýva on sám, podobne ako sa myslelo pri mystifikačnom krytí identity práve v súvislosti s vyššie spomínaným exotickým menom Ria Valé. Kunoš bol však skutočný a bol odhodlaný písať – a to hneď do druhého nadrealistického almanachu Sen a skutočnosť (1940), kde mu vyšla lyrizovaná próza Zápisník ukradnutý z krypty. Autorsky ho „vydoloval“ zo zážitku, keď ho Dilong nechal prespať v rakve, ktorá sa používala ako rekvizita pri pašiách.
Dilong literárne „postrčil“ aj Kupcovho rovesníka, suseda z Hurbanovej ulice a nádejného nadrealistu, Michala Masaryka, ktorý po publikovaní v almanachoch Žijeme... (1940) a treťom nadrealistickom almanachu Vo dne a v noci (1941), napokon zanechal básnické pero a vrhol sa na dráhu literárnej kritiky a osvetovej práce. Veľkým tajomstvom zostáva osoba „najkrajšieho hlohovského chlapca“ Nelka Jasenského, ktorý sa s „vernosťou psa“ držal Dilongovej mníšskej sutany. Dilongove priateľstvá s obľúbeným hlohovským učiteľom Arpádom Felcánom i s vynikajúcim výtvarníkom, ktorý navracal umelecký pôvab sakrálnym dielam v hlohovských chrámoch, Michalom Karabom, dotvárali jeho postavenie ako známeho a váženého človeka. S M. Karabom sa priateľsky zblížil, spoločne sa zúčastnili literárneho súbehu Matice slovenskej, no neboli úspešní. Dilong venoval svojmu priateľovi a jeho nastávajúcej báseň pri príležitosti ich sobáša.
Práve počas etapy Dilongovho hlohovského pôsobenia sa s jeho menom spojilo viacero celospoločensky citlivo vnímaných literárnych polemík či senzácií – ide o Dilongov legendárny fantastický odchod zo slovenskej literatúry vyjadrený v obraze odchodu do Honolulu, ktorý avizoval časopisecky i básnickým testamentom v podobe zbierky Honolulu, pieseň labute (1939) po kritických slovách na adresu jeho nadrealisticky ladenej tvorby. Potom to bola mystifikačná hra s identitou autorky zbierky Muškát (1940), nesúcej tajomné meno Ria Valé, za ktorým sa ukrývala jeho láska Valéria Reiszová. Ďalej ide o jediné uvedenie tragédie Valin (1940), ktorú zorganizovali práve Hlohovčania, či redaktorská práca na avantgardnom časopise Nové slovo, ktorý Dilong odovzdáva do rúk silnejúcej nadrealistickej skupine, no nasledujúcu sezónu je jeho vydávanie zastavené cenzúrou...
Všetko toto R. Dilong stíhal nielen pre svoju povahu a chuť byť literárne počutý, ale aj vďaka motorke, ktorá k nemu akosi vždy patrila a vďaka nej mohol operatívne zabezpečovať a organizovať literárne aktivity nadrealistov, navštevovať vydavateľov či tlačiarov, alebo promptne reagovať na redaktorské potreby časopisu Nové slovo. Rovnako intenzívne viedol s nadšením a vášňou v hlase rozhovory o literatúre a umení, no vzápätí sa vedel celý preduchovnieť, s pokorou kľačať pred oltárom a odslúžiť omšu.
Obraz hlohovskej literárnej avantgardy by nebol celý, ak by sme doň nezaradili lídra slovenských nadrealistov Michala Považana, ktorý v hlohovských kasárňach vykonával povinnú vojenskú službu. Otrávený kasárenským prostredím však aspoň korešpondenčne organizoval ďalšie vydavateľské aktivity nadrealistov a prípravu štvrtého nadrealistického zborníka Pozdrav (1942). Považan sa tu síce s Dilongom minul, no do kasární ho chodili navštevovať mladí básnici Ivan Kunoš a Michal Masaryk.
Také sú v skratke siločiary Dilongovho hlohovských literárnych i osobných aktivít, kde inicioval vznik nadrealistickej literárnej bunky. Z podhubia tohto krátkeho, no intenzívneho tvorivého pôsobenia mnícha-básnika sa v priestore Hlohovca zrodili osobnosti, ktoré si však už kliesnili spisovateľskú cestu svojím poetickým jazykom a stali sa etablovanou súčasťou národnej literatúry.
Marián Kamenčík