Spútali telo, nie dušu. Leopoldovský zošit poézie Jana Zahradníčka
Múry leopoldovskej väznice vypočuli stovky smutných, tragických, viac či menej spravodlivých príbehov. Politický režim 50. rokov minulého storočia nekompromisne posielal do výkonu trestu aj ľudí, ktorých označoval za nepriateľov vládnuceho zriadenia. Boli medzi nimi vedci, intelektuáli, kňazi, politici, umelci i spisovatelia. Z uväznených básnikov tu bola umiestnená aj početná skupina českých katolíckych či duchovno-spirituálnych intelektuálov ako Jan Zahradníček, Josef Kostohryz, Václav Renč, Zdeněk Rotrekl či Bohumil Robeš. Väzenský režim podlomil ich zdravie, no duch odolal až do tej miery, že prvý menovaný Jan Zahradníček zapísal vo väzenskom prostredí 40-listový zošit svojimi básňami. Paradoxne to nie sú básne smútku, odlúčenia, ale viac básne nádeje, blízkosti, porozumenia a lásky.
Jan Zahradníček (1905 – 1960) bol jedným z najvýznamnejších českých básnikov 20. storočia, ktorý reprezentoval duchovno-spirituálnu a kresťanskú líniu básnickej tvorby. Jeho literárna tvorba aj s výbermi obsahuje dve desiatky kníh rôzneho poetického ladenia, no nepopierateľnej estetickej hodnoty. Po nástupe komunizmu v roku 1948 mu nový režim nedovolil publikovať, uväznil ho, ale aj vyškrtol jeho meno z vedomia kultúrnej obce. Vo vykonštruovanom procese bol odsúdený na 13 rokov. Počas väznenia ho postihla ďalšia tragédia. Jeho dve dcéry skonzumovali jedovaté huby a následkom otravy zomreli. Jednou z väzníc, kde J. Zahradníčka umiestnili, bol Leopoldov, pričom ani na tomto mieste neprestal literárne tvoriť (začal už v mírovskej väznici) – najprv iba formou memorovania vytvorených veršov (svojej žene raz napísal, že jej zložil báseň, ale len v hlave) a potom aj ich záznamom.
Než sa po vyše polstoročí objavili Zahradníčkove leopoldovské básne, tak jeho „väzenskú“ poéziu z rokov 1951-56 reprezentovali knihy Dům Strach (vyšla v torontskom vydavateľstve 68´Publishers v roku 1981) a Čtyři léta (1969). Literárni historici však poznamenávali, že to nemusí byť všetko. A ani nebolo. Po prepustení z väzby v máji 1960 sa zveril manželke Márii, že vo väznici zanechal zošiť svojich básnických prác. J. Zahradníček ešte toho roku najmä z dôvodu väzením podlomeného zdravia zomrel (7. 10. 1960). Vzápätí dvakrát kontaktovala jeho manželka leopoldovskú väznicu so žiadosťou zaslanie zošita ako pozostalosti po manželovi. Tam však dostala informáciu, že zošit je skartovaný.
Dlho sa teda myslelo, že leopoldovský zošit Zahradníčkových básní je nadobro zničený či stratený. Táto informácia však nebola správna. Zrejme z vlastnej iniciatívy neznámy dozorca zošit vybral z vecí určených na likvidáciu a uložil ho do jednej zo škatúľ, ktorá potom putovala do archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže. Tam ležal rukopis dlho nepovšimnutý. V roku 2016 Jan Weindl, český literárny historik, navštívil väzenský archív v Leopoldove a zošit básni mu bol predložený k štúdiu a neskôr v spolupráci s Moravskou zemskou knihovnou v Brne ho aj pripravil na vydanie. Kniha obsahuje faksimile rukopisných básní a na protiľahlej strane prepis textu a tiež varianty veršov, ktoré autor rekonštruoval po prepustení z väzby v roku 1960 spamäti, teda už bez zošita.
Zošit tvoria čierne spevnené dosky s linajkovými stranami uprostred. Je na ňom rukou napísané Jan Zahradníček z. č. 1870 – Verše –. Zošit mu povolilo veliteľstvo väznice Mírov v roku 1958 a po náhlom presune do Leopoldova 18. 10. 1958 si ho vzal so sebou. Leopoldovský zošit obsahuje 38 textov na 62 popísaných stranách a dá sa čítať rôznymi spôsobmi – ako ucelená básnická zbierka, ako zaujímavá textologická „štúdia“ i ako dokument doby so všetkými okolnosťami, ktoré sprevádzali jeho vznik, no najmä ako osobné vyznanie.
Pre našich susedov z Čiech je vydanie leopoldovského zošita významným literárnym počinom, no voľbou vydavateľa z Brna sa akoby obišiel náš región. Preto by stálo určite za námahu pripraviť vydanie Zahradníčkovho zošita aj ako knihu reprezentujúcu kultúrne prostredie v kultúru obmedzujúcich podmienkach väzenia aj s ohľadom na miesto vzniku, keďže leopoldovská väznica je súčasťou našich dejín už vyše 350 rokov. Myslím, že v osobe Leopoldovčana, vysokoškolského pedagóga, lingvistu a zanieteného historika Juraja Hladkého by sme našli na túto úlohu najpovolanejšiu osobu. Isto by stálo za námahu priblížiť túto zaujímavú literárnu pamiatku s väzbou k Leopoldovu aj našej kultúrnej verejnosti.
Marián Kamenčík