„Vylít pri Fraštáku byl na mílu země...“ – veľká povodeň na Váhu v literárnych pamiatkach
V čase, keď ešte neboli korytá riek regulované a neexistovala takmer žiadna vodohospodárska činnosť, každá obec ležiaca v blízkosti povodia riek bola z času na čas ohrozovaná povodňami. Tieto obce upravovali svoj rytmus života aj s ohľadom na povodňové riziká a zžívanie sa ľudí s prostredím záležalo na tom, akú veľkú škodu im voda tú ktorú povodeň spôsobila. Ľahkou obeťou vybreženej vody sa stávali objekty priamo na nej ležiace, ako napríklad mosty a mlyny, no povodňové vlny strhávali aj obydlia, zaplavovali záhrady, statky, polia, ničili úrodu. Nebolo nezvyčajným javom, že korytá riek sa povodňami posúvali, a tak vznikali aj mnohé spory medzi obcami o hranice chotára. Uvedené situácie zasahovali celé stáročia dediny a mestečká povodia Váhu. Patrí k ním aj Hlohovec.
O povodniach na Váhu v našom meste sa nám zachovali početnejšie záznamy. Matej Bel vo svojom latinsky písanom diele Historicko-geografické vedomosti o súvekom Uhorsku v časti o Nitrianskej stolici zaznačil o povodniach v Hlohovci nasledovné: „Váh je preklenutý obojsmerným mostom pri Hlohovci, ľudovo Fraštáku... ide o kolový most, ktorý je takmer každoročne zničený jarnými záplavami.“ Cenné poznatky o povodniach, ale i ďalších pohromách a živelných katastrofách v meste a okolí zaznamenala kronika hlohovských františkánov História domu sv. Františka v Hlohovci. Sú tu zachytené informácie o chorobách, suchách, požiaroch, víchriciach, povodniach, ľadovci, hladomoroch, zemetraseniach či kobylkách.
Zrejme najväčšia prírodná katastrofa, ktorá postihla Hlohovčanov, sa odohrala koncom augusta roku 1813. Podobne ako naše mesto, tak i desiatky iných považských miest a obcí, si pripomenú 210. výročie doteraz najväčšej zaznamenanej povodne na našom území. Svojím rozsahom, priebehom a silou ničenia bola táto povodeň tak výnimočná, že dnes jej pripisujeme význam päťstoročnej vody. Povodeň vtrhla do životov obyvateľov nečakane a kruto. Stalo sa to v ťažkom období prebiehajúcich napoleonských vojen, pre ktoré došlo o dva roky skôr (1811) k štátnemu bankrotu rakúskeho cisárstva. Nasledujúci rok bol z ekonomického hľadiska pre ľudí mimoriadne namáhavý a napokon zaúradoval spomínaný vodný živel. Ako uvádza dobová rakúska tlač, slovenské obyvateľstvo hodnotilo ťažkú dobu slovami: „Jedenásť, dvanásť, trinásť, pán Boh pri nás.“
Veľmi cenný dokument podrobne opisujúci začiatok, priebeh i ústup povodňovej vlny z augusta 1813, no i záchranárske práce, podobu dobovej evakuácie a humanitárnej pomoci, a taktiež i materiálne dopady, zdravotné riziká či, dnes by sme povedali, ekologické následky vplyvu povodňového živlu zaznamenal v podobe takmer 700-veršového dokumentu priamy účastník povodne, hornozelenický evanjelický učiteľ Pavel Vajaj. Keďže bol literárne disponovaný, zanechal nám informačne nasýtený veršovaný rukopis týchto udalostí pod názvom Kratké a Oprawdowé Wyobraženj té Powodně která se do Hornjch Zelenic w Slawné Nitranské Stolicy gsaucých Roku wnjtr psaného wewalila. Niektoré chotáre Horných Zeleníc a Hlohovca spolu susedia, preto majú verše vysokú výpovednú hodnotu pre obe sídla a celkovo pre región.
Krátko sa treba pristaviť pri autorovi Pavlovi Vajajovi (tiež sa vyskytujú podoby mena Vajai, Vajay, Wajay, Wajaj), pôvodným menom Derslin, Trzslin, ktorý pestoval literárne umenie a vedel vo veršoch zachytiť niektoré historicky dôležité udalosti svojej doby. Podľa matričného záznamu sa P. Vajaj sa narodil 3. decembra roku 1761 v obci Kopčany (okres Skalica). Bol učiteľ a vo svojich pôsobiskách známy tvorca príležitostnej poézie. Prezentoval sa ako výborný znalec latinčiny. P. Vajaj bol ženatý a mal dve deti. Svoju ženu často spomína aj vo veršoch. Po štúdiách pôsobil v rokoch 1783-1807 ako rektor na evanjelickej škole v Príbovciach, kam prišiel z obce Jahodníky (dnes je súčasťou mesta Martin), kde vykonával funkciu preceptora (učiteľ). Z Príboviec v roku 1807 odišiel do Horných Zeleníc. Tam na pozícii rektora nahradil Ondreja Mišoviča. Okrem veršovaného záznamu povodne je autorom aj ďalších rukopisných časových básní – napríklad o priebehu fašiangovej slávnosti v Rakove, o posvätení príbovského chrámu, o prechode cisárskych vojsk Hornými Zelenicami v časoch napoleonských bojov, o vystavaní veže evanjelického chrámu v Horných Zeleniciach a pripisuje sa mu aj autorstvo oslavnej básne na hlohovského richtára Jána Híroša. P. Vajaj zomrel v Horných Zeleniciach 6. júla 1838, kde bol aj pochovaný.
V úvode skladby o povodni P. Vajaj filozoficky zdôvodňuje premenlivosť sveta, do ktorej zasahujú v nemalej miere aj živelné pohromy. Samotným veršom predchádza krátka narážka na Panglosa, postavu z Voltairovho diela Candide alebo Optimizmus (1759), ktorou sa Vajaj prihlásil k Leibnizovej filozofii o najlepšom možnom svete. Voltaira inšpirovalo k napísaniu satirického románu skazonosné zemetrasenie v Lisabone z 1. novembra 1755. Francúzsky filozof rozvíja úvahy o nekritickom optimizme danom vierou v Božiu prozreteľnosť postavenú pred rozum. Prostredníctvom postavy cestovateľa Candida popisuje rôzne katastrofické udalosti, ktorých je s Panglosom svedkom. Zatiaľ, čo Candide vyjadruje skepsu v existenciu Boha, keďže dopúšťa vo svete rôzne nešťastia, Panglos obhajuje Leibnizovu teóriu o najlepšom stvorenom svete zo všetkých možných. Potvrdzuje to aj chronogram (text, kde je zašifrovaný letopočet) v úvode i závere Vajajovej básne parafrázujúci Leibnizov historický optimizmus a dokonalosť Božieho zámeru stvoriť najlepší zo všetkých svetov, napriek objavujúcim sa pohromám:
neCh Mně W sWětě trapI W bIDě psota, neresť,
a Wšak tento náš sWet ze WšeCh nejLepšI jest!
(Veľké písmená v dvojverší predstavujú zároveň rímske číslice a keď ich spočítame, tak nám vyjde rok povodne, W zapisujeme ako V a V): C + M + V + V + V + V + I + V + V + I + D + V + V + V + V + V + V + C + L + I = 1813.)
P. Vajaj vyznáva, že svet vo svojej stvorenej podstate je najlepším zo všetkých možných a ľudia sa v ňom majú snažiť naplno rozvinúť svoje činorodé danosti, aby ho mohli nanovo a ešte lepšie vybudovať aj po nešťastných udalostiach. Po tomto úvode nasledujú krátke zveršované výťahy z listu od priateľa o priebehu povodne na hornom toku Váhu a škodách, ktoré napáchala. Potom už pristupuje k obšírnemu literárnemu sprostredkovaniu svojej skúsenosti so situáciou v Horných Zeleniciach a blízkom okolí Hlohovecka. Povodňová vlna zasiahla obec 26. augusta o jednej hodine popoludní. Sprvu nenápadné rozvodnenie rieky zrýchľovaním stúpania jej hladiny spôsobilo veľkú paniku. Dedinčania si stačili pobrať iba pár základných osobných vecí a uchýliť sa do úkrytov (vyvýšené miesta, podkrovia, strechy domov a hospodárskych budov, stromy, kostoly).
Sám P. Vajaj s evanjelickým farárom Jánom Blanárom a ďalšími ľuďmi prečkali noc na chóruse v kostole, no počas nej počuli, ako voda podmývala a rúcala múry evanjelickej fary a školy a odnášala spolu s troskami všetok majetok, alebo ho zavaľovala blatom a štrkom. P. Vajaja najviac zarmútil osud bohatej knižnice, ktorú nestačil celú evakuovať a zničila ju voda.
Kulminácia nastala ráno 27. augusta 1813. Úroveň hladiny sa zastavila vo výške niečo málo nad tri „šuchy“ (približne 90 – 100 cm), ktorú namerali v evanjelickom kostole. Voda neklesala päť dní. Autor ďalej opisuje, ako po opadnutí vody ľudia rátali škody na svojom majetku. Niečo zachránili, no oveľa viac z toho, čo zachvátila voda, sa dostalo na podrobný zveršovaný zoznam zničených vecí ako napríklad počet uhynutých zvierat, strhnutých budov, znehodnoteného stavebného materiálu, spustošenej úrody, zničeného oblečenia, nábytku, náradia, riadov, bielizne a ďalších predmetov dennej potreby. Mimoriadne cenná je Vajajova snaha o čo najväčšiu presnosť, autentickosť i detailnosť zveršovaných údajov. Dokáže zachytiť situáciu síce sugestívne, no zato triezvo a bez zbytočného emocionálneho exponovania získaných dojmov, preto vierohodnosť jeho podania je veľmi vysoká.
Ako ďalej v básni píše, niekoľko pastierov a gazdov, ktorí boli na paši, zostalo uväznených na terénnych vyvýšeninách, keďže ich nečakane prekvapila rýchlo postupujúca voda. Na pokyn pánov Zayovcov, Imricha a jeho manželky Márie, z blízkych Bučian im na pomoc prišli plťou, priniesli potravu a postupne z ostrovčekov obklopených vodou pozvážali do bezpečia. Bučianski zemepáni posielali do Horných Zeleníc zásoby potravín a zabezpečili hliadky pozorujúce hladinu, či náhodou nenájdu niekoho, kto by potreboval pomoc.
Pár týždňov po týchto udalostiach sa obec pripravovala na obnovu. P. Vajaj veršami vyzýva k pracovnej mobilizácii v presvedčení, že vybudujú čoskoro novú obec. Hornozelenický učiteľ, ako učenec odchovaný osvietenskou filozofiou racionalizmu, v závere hodnotí túto aktivitu pozitívne a zakončuje ju optimistickými výzvami. Krátka ukážka z Vajajových veršov:
„V den dvadcatý šestý augusta měsíce
Prikváčila bída Horní Zelenice,
A ne jen nás tuto, ale ještě více,
Okoličné pole, městečká, vesnice.
Když pred tím za měsíc byli vždycky děště
A také se lejí až do včilka ještě.
(Než ty nám prívaly nepůsobí lehce,
Neb ta voda od nás dolu beží vězte.)
(...)
Když tak ty dvě vody v hromadu se spikli,
My sme v tom neštěstí jedenkaždý zhíkli:
Hrozným případnostem nebyli sme zvykli,
Z postelí peřiny v rychlosti sme zmykli.
(...)
Potom když se voda do stavení dala
A všeckymi okny do izeb cochtala;
Má noha – žert sem tam – do běhu se dala,
Schytíc šablu, flintu, na chor utěkala.
(...)
Tedy mohlo býti půl osmé hodiny,
když sem já na kostel utíkal jediný,
Anebo poslední – aj hle! Hukot činí
Hned za paty škola hurty, roucaniny.
(...)
V tou celučičkou noc my sme nic nespali,
Jen sme pády fary, školy počouvali:
Rámary sme vodu v kostele měrali,
Zdáž větší, neb menší? To sme probovali.
(...)
Až za pět dní temer rovná voda stála,
Horním Zelenicám prehrozný švac dala,
Domy, zvlášť maštale, chlevy poválala,
V stodolách obilí zaléla – pobrala.
(...)
Augustová povodeň z roku 1813 sa hlboko dotkla aj najvýznamnejšieho bernolákovského básnika Jána Hollého, ktorý v tom období vykonával kaplánske povolanie práve v Hlohovci na fare v Podzámskej ulici. Udalosť tak tragická a tak ničivých rozmerov sa mu stala príhodnou v neskoršom tvorivom období, keď v Maduniciach zostavoval svoj Katolícky spevník (1842, 1846) a potreboval spracovať pieseň na ochranu pred povodňovou pohromou. Svojím básnickým majstrovstvom zvečnil osobný zážitok do podoby pôsobivej duchovnej piesne s názvom Na památku strašľivej povodňe Váhu dňa 26. srpňa roku 1813. Vytvoril dve verzie piesne – najprv ju napísal v časomiere, neskôr v zrozumiteľnejšom a ľudovejšom sylabizme – druhú verziu publikujeme:
Bože na najviššém tróňe seďící,
Ňebo, zem a vodi stáľe ríďící,
Nábožní hlas k ťebe ďňes podvíháme,
Keď si zlú povoďeň pripomínáme,
Která na Vážancov sa privaľila,
A preveľkú bídu jím spósobila.
Príval z mračen hučal, zem sa strásala,
A pohnuté prúdi hore zdvíhala.
Váh brehama toľkím vodám ňestačil,
Na verejné pola vsťekľe sa točil.
Úroda a lichva bola pobraná,
Ňejedna osada celkom zrúcaná.
Luďé od hrozného strachu zmrtvení
Na víškách hľedali svoje spaseňí.
Vodi sa kam ďáľej vác rozmáhali,
Tak že rozďílu Váh a zem ňemali.
Vókol všecko skázu náramnú bralo,
Pomstvu hňevních ňebes oznamuvalo.
Ďňes preto ročitú poctu konáme,
Pri kteréj ťa, Bože, vrúcňe žádáme:
Abi s’ milostnú tvár nám ukazoval,
Podobnú povodňú hňev ňeviľéval;
Neb si sám Noéma ráčil uisťiť,
Že ňechceš potopu na svet dopusťiť.
Napokon latinsky písanú informáciu o tejto povodni zaznačil do mestského protokolu notár Michal Havránek v tomto znení: „Dňa 26. augusta nastalo hrôzostrašné vyliatie rieky Váh, počas ktorého sa zrútilo mnoho domov, na mnohých miestach bolo pohltených mnoho ľudí, rovnako aj rohatého dobytka a oviec vlnami vody, ktoré prišli náhle v noci.“ Nasleduje prehľad škôd v niektorých vybraných mestách a obciach okolia:
|
na majetku
Obec |
domy |
osoby |
kone |
voly/býky |
kravy |
ovce |
svine |
|
Siladice |
60 |
2 |
32 |
16 |
48 |
150 |
64 |
|
Horné Zelenice |
70 |
„ |
4 |
16 |
24 |
„ |
36 |
|
Dolné Zelenice |
34 |
„ |
„ |
12 |
32 |
20 |
80 |
|
Šulekovo |
150 |
1 |
„ |
40 |
32 |
200 |
90 |
|
Hlohovec |
34 |
Žiadatelia o drevný materiál boli poškodení vo výške 34 000 florénov. |
|||||
|
Trakovice |
42 |
„ |
32 |
4 |
16 |
„ |
24 |
|
Leopoldov |
64 |
„ |
16 |
„ |
12 |
„ |
26 |
|
Madunice |
45 |
3 |
14 |
24 |
38 |
150 |
130 |
|
Drahovce |
200 |
14 |
24 |
40 |
50 |
1100 |
124 |
|
Piešťany |
456 |
30 |
40 |
114 |
234 |
1500 |
280 |
|
Červeník |
82 |
„ |
18 |
6 |
27 |
„ |
45 |
Marián Kamenčík
Preklady z latinčiny: Stanislav Šišulák