Príbeh tureckých kasární v Hlohovci
Dnes bez rinčania zbraní, náreku a pachu zhoreniska prechádzame okolo jedného z mnohých starobylých hlohovských domov pred farským kostolom sv. Michala a to bez akejkoľvek predstavy, že by práve tento mohol byť niečím pre súčasníka zaujímavý. Pravdaže až do chvíle, než nie je okoloidúcemu ponúknutý stručný jeho príbeh, vtesnaný napríklad aj do malej mramorovej dosky umiestnenej na jej bočnej stene. Akási pripomienka pre tých, ktorým sa každý jeden z domov mesta zdá všedný, obyčajný. V starobylých múroch tohto domu sa však ukrýva neobyčajná sága stará viac ako tri storočia. V jednom okamihu po roku 1663 dom náhle zmenil svojich užívateľov. Boli nimi vojaci Osmanskej armády, nazývaní tiež zjednodušene Turci. Prvýkrát Hlohovčania pocítili silu starého známeho zvolania, „Turci idú!“ už v septembri roku 1530. Počas prvej vlny expanzívnych výbojov na juhozápadné Slovensko Hlohovec nedokázal dostatočne vzdorovať útoku nepriateľa. V meste bolo vtedy zničených 246 domov mešťanov, z celkového počtu tu zostalo len 46 rodín. Hlohovec bol vypálený a veľký počet obyvateľstva bol pobitý, časť z nich skončila v tureckom zajatí. Hlohovčania sa v týchto rokoch aktívne podieľali na protitureckých bojoch. Napríklad v roku 1573 bolo z mesta do kráľovskej armády odvedených 50 jazdcov a roku 1575 odišlo do nej 50 pešiakov. K roku 1598 v období rozkvetu renesancie na Slovensku bol Hlohovec podľa dobových správ spolovice vypálený. V prvej polovici 17. storočia Turci načas svoje výboje zanechali, aby sa o čosi neskôr s novou intenzívnejšou silou uchádzali o nové územia nad Dunajom. Hlohovec padol do područia Turkov r. 1663 po ťažkých bojoch, keď najskôr padla strategická pevnosť Nové Zámky. Ako uvádzajú historické správy Turci sa zmocnili Hlohovca po viacerých útokoch, ktoré viedli hlavne na hrad kde sa nachádzala stabilná posádka. Boli to najmä vojská Valachov, Oláhov a Sýrčanov pod vedením Olaj bega. Dňa 2. septembra r. 1663 pri obrane hlohovského mosta cez rieku Váh padlo po ťažkom boji 600 vojakov grófa Csákyho. Veľkovezír Ahmed Fazil Köprülü po zisku Nových Zámkov plánoval postupne dobyť ostatné pevnosti. Výpravou na Nitru poveril Sary Hüseyina pašu, ktorý mal k dispozícií janičiarov, delostrelectvo a vojská budínskeho ejáletu. Po páde Nitry prišiel na rad Hlohovec. Turci žiadali najskôr písomne jeho dobrovoľné vydanie. V listoch adresovaných richtárovi mesta požadovali podvolenie sa tureckej moci. Hlohovec na túto výzvu nereagoval, preto prišli na rad ďalšie, tentoraz už výhražné listy, kde obyvateľov mesta nazýva psami s dlhými krkmi súcimi na ražeň. Hlohovec napokon padol do rúk Turkov dňa 13. októbra 1663. Turecký postup sa zastavil na rieke Váh a po Vašvárskom miery sa hranice aj stabilizovali. Hlohovec sa stal pre zámery Osmanskej ríše dôležitým pohraničným bodom, odkiaľ mohli podnikať príležitostné útoky. Na základe tejto situácie začala po dobytí Hlohovca vyrastať za Váhom protiturecká pevnosť Leopoldov, ktorú si cisár Leopold I. vymohol za stratené Nové Zámky. Pohraničie pri Hlohovci bolo pre stavbu novej pevnosti veľmi výhodné, hoci pred výstavbou bola v hre aj lokalita vyvýšeného pravekého hradiska nad obcou Boleráz. Niektorí historici, na základe zápiskov tureckého cestovateľa Evliyu Cselebyho sa domnievali, že hrad Turci využívali počas 20 - ročného pôsobenia v našom meste. Pravdou však je, že hrad bol po jeho dobytí r. 1663 čiastočne vypálený a zrejme aj neobývaný. Turci preto využili centrálne refúgium – provizórne opevnenie námestia vytvorené Hlohovčanmi ešte koncom 16. storočia. Súčasťou tohto útočiska boli aj domy pred farským kostolom sv. Michala. Ten Turci začali používať ako stajne pre kone a z vedľa stojaceho karneru sv. Anny vybudovali mečet, čiže mešitu s minaretom. Ubytovali sa v komplexe budov oproti vchodu do farského kostola. Až do roku 1683 tieto stavby využívali ako kasárne. Ich súčasťou bola aj známa bašta mestského opevnenia, tzv. Lehelova veža.
Príležitosť odhaliť pamätnú tabuľu na tomto dome v decembri roku 2011nebola motivovaná činmi Turkov, ktorí v 17. stor. boli v Hlohovci vlastne v úlohe okupantov, ale pripomenutím si tohto významného obdobia v dejinách mesta. Toto tienisté obdobie malo totiž aj svoje pozitívne stránky. Turci po obsadení Hlohovca sa snažili stabilizovať situáciu v dobitých dedinách a mestách a život tu fakticky prebiehal podobne ako do jeho obsadenia. Dokonca aj počas trhov a jarmokov sa tu stále platilo viac uhorskou ako tureckou menou (keďže tá bola menej kvalitná), platila tu väčšia náboženská sloboda ako v kraji za Váhom. Pre protestantov sa obsadené územie stalo útočiskom pred ich násilnou rekatolizáciou zo strany najmä jezuitov. Okrem toho sem prenikla aj balkánska kultúra, z územia mesta sa zachovali pamiatky na toto dejinné obdobie, ako napr. nádoby, šable, handžáre, dýka a ďalšie – dnes uložené v zbierkach múzea.
Nejestvuje žiadna nutnosť, na základe ktorej by malo byť v povedomí budúcich generácií udržiavané iba obdobie vykúpené krvou. Práve naopak, aj v tieni temných časov sa nachádzajú záblesky významných a pre nás dôležitých okamihov hodných povšimnutia.
Jozef Urminský ml.