Conventus Galgociensis v 520 ročnej hlbine času
Kláštor a kostol Františkánov, zložený z dvoch budov, mimochodom patriacich k najväčším historickým v Hlohovci, už pri pohľade z diaľky vyčnieva z radu menších a nižších stavieb, pričom svoju veľkosť zdôrazňuje vežou, ktorá kedysi opticky i reálne, týčiac sa za mestskými bránami, vymedzovala naše mesto.
Svätostánok hlohovských Františkánov stál už roku 1400 ako kaplnka na okraji Hlohovej ulice za mestom, v jej blízkosti sa nachádzali stredoveké domy učupené na okraji riečnej vážskej terasy. Od počiatkov prislúchalo jeho patrocínium Všetkým Svätým, no o donátorovi - staviteľovi kaplnky nevieme nič. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol zakladateľ rodu pánov z Iloku Mikuláš Kont s manželkou alebo ich synovia. O polstoročie neskôr, roku 1465 bol Hlohovec vo vlastníctve významného člena rodu Ilokovcov (Ujlakovcov), Mikuláša Ilockého (panstvo vlastnil v r. 1453 - 1477). Z jeho vôle sa začali písať dejiny františkánskej rehole - konventu sv. Františka z Assisi v Hlohovci, keď od pápeža Pavla II. dňa 28. mája dostal povolenie na postavenie rádového domu pri starobylej kaplnke Všechsvätých. Väčšinu formálnych krokov pre získanie povolenia za Mikuláša vybavil jeho švagor Ján Rozgonyi. Poslednou prekážkou pre príchod Františkánov do Hlohovca predstavovala ostrihomská arcidiecéza. Nový arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny ako Mikulášov spriaznenec spečatil vznik kláštora v Hlohovci súhlasným listom 18. decembra 1465. S výstavbou sa začalo takmer okamžite. Hlohovec bol síce v tomto čase ešte v ohrození bratríckych výbojov, ale už o dva roky neskôr r. 1467, keď boli bratríci pri Veľkých Kostoľanoch kráľovským vojskom definitívne porazení, nastalo priaznivé a pomerne pokojné obdobie pre výstavbu novej cirkevnej inštitúcie. Pritom išlo o pomerne rozsiahlu stavebnú činnosť v celom meste, ktorá si vyžiadala veľké množstvo pracovných síl. V tomto období sa totiž začal budovať nielen kláštor a rozširovať priľahlý kostol, ale aj centrálny svätostánok mesta, starý farský kostol dostával svoju novú podobu práve za vlády Mikuláša Ilockého v druhej polovici 15. storočia. Oba kostoly nesú pečať podobnej proporčnosti i použitia zhodnej stavebnej techniky a použitého materiálu. Mikuláš Ilocký bol mimoriadne ovplyvnený tézami františkánskej rehole, konkrétne observantmi, kráčajúcimi v prísnejšej duchovnej stope rádu, ktorí v pochádzali, podobne ako zemepán Hlohovca práve z južných oblastí Uhorska zo Slavónie a z Bosny. Výrazne na Mikuláša vplývala aj osoba sv. Jána Kapistránskeho, s ktorým sa Mikuláš osobne poznal. Spolu bojovali proti Turkom roku 1456 vo víťaznej bitke pri Belehrade a ktorý napokon aj po svojej smrti spočinul v rodovom sídle Ilockých - v kostole na hrade Ilok. Dokončenia samotného kláštora sa však Mikuláš Ilocký nedožil, ako bosenský kráľ zomrel roku 1477 a tak dostavby sa ujal jeho syn Vavrinec. I keď o dohode medzi otcom a synom nejestvujú konkrétne zmienky, podľa všetkého bola povinnosť dostavať cirkevné budovy v Hlohovci určená Mikulášovým testamentom, v ktorom zaviazal svojich potomkov dokončiť začaté dielo. Hoci nie je vylúčené, že činnosť Františkánov sa v Hlohovci začala už skôr, presnejšie správy o ich pôsobení sú až z roku 1492, ktorý sa považuje aj za dátum začiatku rehoľnej činnosti v našom meste. Rozprávanie prameňov hovorí o prvých mníchoch v kláštore pochádzajúcich z Bosny. O niečo neskôr sú známe aj mená bratov, k roku 1531 sa prvýkrát spomína meno gvardiána, ktorým bol František Hartanyi. Pohnuté časy prežil kláštor v 2. pol. 16. storočia, v rokoch 1562 a 1576 bol vyplienený a podpálený. Vyhnaní kláštorní bratia sa načas usadili u Františkánov v Skalici. Na konci 16. a začiatkom 17. storočia slúžil prívržencom reformačného hnutia na čele so zemepanskou rodinou Thurzovcov. Roku 1581 v budove zriadil Valentín Manckovič kníhtlačiareň, a roku 1601 bratia Stanislav, Krištof a Michal Thurzovci kláštor opravili a zriadili v ňom protestantské trojjazyčné gymnázium. Až v roku 1630 opäť kláštor pripadol Františkánom, k roku 1648 sa datujú viaceré stavebné aktivity financované novými vlastníkmi panstva rodinou Forgáčovcov. Po dobytí Hlohovca Turkami bol r. 1663 kláštor znovu zapálený a mnísi z neho vyhnaní. Roku 1667 dostali ale opätovný súhlas na pastoračnú činnosť. V 18. storočí v budove sídlila rádová teologická škola a pôsobili tu viaceré významné osobnosti vtedajšieho duchovného, spoločenského a umeleckého života. Zásadný prerod vo vzhľade budovy františkánskeho kostola prišiel po roku 1864. Západný štít kostola vysunuli viac na západ, čím významne zväčšili priestor a sakrálna stavba tak čo do vnútorného priestoru sa stala väčšou ako farský kostol na námestí. Klasicistická výzdoba fasády s terakotovými konzolkami a sochami dvoch svätcov, sv. Petra a sv. Pavla dopĺňa i tak impozantne pôsobiace priečelie a pri pohľade nahor spred vchodu do kostola fasáda ešte znásobuje svoju monumentalitu. V 20. storočí činnosť Františkánov nenarušila ani jedna zo svetových vojen, ale totalitný režim, ktorý r. 1950 kruto postihol viaceré rehole na Slovensku. V krátkom období po zrušení kláštora a pred vznikom múzea boli v tu dočasne internovaní viacerí duchovní z celého Slovenska, medzi nimi napr. i blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič. Istý čas sa v objekte nachádzala kuchyňa s jedálňou, škôlka, vojenská správa a neskôr aj učňovská škola. Po roku 1989 sa rehoľný život do kláštorných múrov vrátil opäť. Vlastivedné múzeum v Hlohovci ako pripomienku pôsobenia Františkánov na Slovensku roku 2002 sprístupnilo v priestoroch kláštora stálu expozíciu o dejinách rehole, ktorá aj dnes ponúka návštevníkom prehľad dejín Františkánov a pohľad do života tejto starobylej rehole. I cez vystavenú keramiku používanú bratmi v minulosti s typickou značkou CG (conventus Galgociensis) sa vraciame do dávnej minulosti rádu, ktorý v našom meste začal písať svoje dejiny pred 520. rokmi.
Jozef Urminský ml.