Jeho srdce vždy tĺklo pre rodné mesto
Krasopisné litery poukladané do poučných, atramentom písaných viet sú ozdobou kroniky mesta Hlohovec. Listovanie v nej prináša pôžitok očiam i duši a najmä zanecháva v nás pocit, že autor si nesmierne vážil toto mesto, jeho ľudí, bohatú históriu, každý – i ten najobyčajnejší a zdanlivo nezaujímavý príbeh postavil do iného svetla, aby ho priblížil dnešnému človeku.
Ferdinand Spál - muž akoby vykrojený z obdobia osvietenstva, veľký kronikár 20. storočia a neúnavný bádateľ. Príslušník starej šľachtickej rodiny, ktorá mala koncom 20. storočia v Hlohovci viac ako tri stovky pokračovateľov – potomkov rodu Spál.
Syn vinohradníka Františka Spála a Kataríny rodenej Púšovej sa narodil ako posledné z trinástych detí dňa 11. decembra 1914. Ako poznamenáva Aneta Hrinková – Spálová v spomienkach na svojho otca, Ferdinand Spál mal celý život pocit, že práve kvôli tej trinástke je nešťastný. Jeho otec ako 43 ročný v decembri narukoval do 1. svetovej vojny a mama sa musela starať o deti a takmer 2 hektáre pôdy a viníc. Ako dieťa bol mimoriadne bystrý, mal dobrú pamäť, ľahko a rád sa učil. Dcéra Aneta v spomienkach o jeho detstve a mladosti povedala: „ Napriek veľkým ťažkostiam, považoval ubiedené detstvo za krásnu fázu jeho života. Sotva vychodil druhý ročník meštianskej školy, nemal ani štrnásť rokov, dali ho rodičia do Konzumu železničiarov v Leopoldove. Už ako učeň - samouk sa učil jazyky, zo začiatku nemecky a maďarsky, neskôr anglicky, latinsky, rusky. Veľmi túžil stať sa lekárom, no na štúdium nebolo peňazí.“ V rokoch 1932 – 36 absolvoval obchodnú akadémiu v Nitre, ako študent dosahoval výborné výsledky, hoci už vtedy sa u neho začali prejavovať zdravotné ťažkosti. Po skončení školy nastúpil na vojenčinu do Komárna, odkiaľ ho po absolvovaní dôstojníckych skúšok prevelili k 7. pešiemu pluku do Nitry. Vrchol jeho kariéry v armáde prišiel po prevelení do Hlohovca, kde sa stal ako čatár – ašpirant najskôr veliteľom mobilizačnej jednotky a následne veliteľom strážneho oddielu. Písal sa rok 1938, pomaly sa schyľovalo k vypuknutiu vojny a zo Slovenska začali odchádzať českí úradníci. Po krátkom pôsobení v armáde nastúpil pracovať ako financ Dôchodkovej kontroly v Nitre. Vtedy ho volali advokátom chudobných. Keďže Ferdinand Spál sa pohyboval vo vyšších spoločenských kruhoch v centre diania na Slovensku, disponoval aj veľkým množstvom informácií a tie následne dokázal spracovať a zapísať. Veľmi cenné sú jeho spomienky na vojnové roky. K deportácii židov v roku 1944 napríklad napísal: „ Bola ešte krutá zima a po Novej ulici (dnes ul. M. R. Štefánika) zo stanice hnali gestapáci asi 30 člennú skupinu starších židov. Bol som práve kúpiť pečivo, keď ma jeden z nich požiadal o rožok. Bez váhania som mu podal sáčok so štyrmi kusmi pečiva. Videl som, že sú veľmi hladní a mrzelo ma, že im nemôžem dať viacej. Vtedy hneď ku mne priskočil člen eskorty a osopil sa na mňa. Nemecky som povedal, že som im dal len pár rožkov. Zagánil a odišiel s poznámkou, že je to zakázané. Z tohto prípadu som spoznal, že ich osud je hrozný a keď Boh toto vidí, musí raz skoncovať s uzurpátorstvom. Ja som sa vždy tešil, keď som mohol človeku pomôcť bez zreteľu na jeho náboženstvo, politickú príslušnosť alebo národnosť.“ Ferdinand Spál bol veľmi nábožensky založený a veril, že všetko je v rukách božích. Keď mal 42 rokov, lekári mu oznámili, že pre žalúdočné vredy majú u neho podozrenie na karcinóm, no on odmietol ich liečbu a operáciu.
Po skončení druhej svetovej vojny sa aktívne zapájal do diania v meste. Bol jedným zo zakladateľov Vlastivedného krúžku – predchodcu hlohovského múzea. V roku 1959 prijal ponuku mestského kronikára. Svedomitý a pracovitý muž v priebehu svojho života okrem mestskej kroniky napísal aj vyše 300 stranovú rukopisnú prácu kroniky Hlohovca od praveku až do záveru 20. storočia. Po predčasnej smrti svojej manželky Márie roku 1982 sa zdržiaval často na mestskom cintoríne kde renovoval a opravoval sochy, kaplnky a náhrobné kamene. Nedokázal sa nudiť a odpočívať. V živote ho poznačili najmä tri ťažké rany. Strata manželky a nútené opustenie rodičovského domu v Michalskej ulici pre asanáciu celej ulice.
S ťažkou chorobou vytrvalo bojoval až do roku 2000. Ako v závere svojich spomienok poznamenala dcéra Aneta, ... „ Ferdinand Spál aj napriek svojmu vysokému veku veľmi chcel žiť. Až tak veľmi, že v posledných dňoch života, keď strácal silu a bolesti sa stupňovali, bál sa ľahnúť si. Akiste tušil blížiaci sa koniec. Zomieral vlastne posediačky s perom v ruke. Až keď dvakrát spadol na zem, dal sa prehovoriť a šiel do nemocnice. Na tretí deň 24. marca 2000 zomrel. Túžil dožiť sa roku 2000, keď viac sa nedá. Veď nežil som nadarmo – sú posledné slová jeho celoživotnej rukopisnej knihy.“
Z podkladov Anety Hrinkovej – Spálovej spracoval Jozef Urminský