Liečiteľská misia hlohovského a nitrianskeho lekára Jána Bijacovského v časoch veľkej cholery z roku 1831
Ostatné roky nás utvrdili v tom, že nielen v minulosti zasahovali naše územie rôzne epidémie chorôb, ktoré vyvolávali početné zdravotné problémy, spôsobovali úmrtia a celkovo decimovali obyvateľstvo. Nebudeme však písať o nedávnom období, ale prostredníctvom dokumentov nazrieme do takmer dve storočia starej histórie, keď veľké množstvo ľudských životov zmárnila mimoriadne nákazlivá cholera. Medzi ľudí, ktorí sa pokúšali aktívne zapájať do boja proti tejto chorobe, patril aj lekár Ján Bijacovský (Biatzovský). Jeho meno i profesijný život je úzko spojený s Hlohovcom a blízkymi mestami Piešťany a Nitra. Narodil sa v roku 1769 v Spišských Bijacovciach v okrese Levoča. Študoval na Lekárskej fakulte vo Viedni, kde v roku 1795 promoval. O pôsobení J. Bijacovského ako lekára v piešťanských kúpeľoch podáva svedectvo dokument, ktorého vytvorenie si v roku 1806 objednal nitriansky župan a zároveň hlohovský zemepán Jozef Erdődy. Erdődyovcom patrilo územie piešťanských kúpeľov od roku 1720 do roku 1940.
Dokument bol súpisom pacientov liečiacich sa v tamojších prameňoch. Boli to šľachtici, úradníci, dôstojníci a cirkevní hodnostári v celkovom počte 219. Ďalej liečivú vodu využívalo 311 poddaných vidiečanov, 298 Židov, 32 husárov z palatínovho regimentu a 64 vojenských invalidov z Trnavy a Leopoldova. Bijacovský zaznamenal aj choroby, na ktoré sa prítomní liečili. Boli to reumatizmus, zápal kĺbu, ochrnutie, znehybnenie kĺbu, vyrážky, vredy, rany, syfilis, obličkové kamene, vodnatieľka, ruža, infarkt žliaz a nepravidelná menštruácia.
J. Bijacovsky následne od roku 1807 pôsobil v Hlohovci a v roku 1825 odišiel za pracovnými povinnosťami do Nitry. Tam bola rok pred jeho príchodom zriadená nemocnica pre chorých na chytľavé choroby, dnes by sme povedali nákazlivé choroby, kde vystriedal doktora Lipóta. Bijacovský sa stal i hlavným lekárom Nitrianskej stolice a z jeho iniciatívy postavil stoličný úrad v roku 1834 župnú nemocnicu. Pre toto zdravotnícke zariadenie vypracoval prevádzkový poriadok a odborne dozeral na jeho činnosť.
Doktor J. Bijacovský sa okrem svojho lekárskeho povolania ako spoluzakladateľ, člen a podporovateľ Slovenského učeného tovarišstva a tým aj bernolákovského hnutia výrazne zapájal do národno-osvetovej činnosti. Výsledkom toho boli jeho spisovateľské aktivity v podobe nenáročných, no veľmi praktických medicínskych brožúr určených pre širokú verejnosť, vďaka ktorým sa mohli ich používatelia účinnejšie brániť nákazlivým chorobám, predovšetkým cholere. Brožúry vyšli v Jelínkovej tlačiarni v Trnave, ktorá produkovala spisy tovarišstva. Bijacovský vydal štyri takéto útle brožúry – jednu v latinčine, jednu v maďarčine a dve v bernolákovskej slovenčine. Prvé tri vyšli v roku 1831 a posledná, o niečo rozsiahlejšia, o rok neskôr. Názvy slovenských brožúr uvádzame. Prvú autor pomenoval Spráwa pre Zachowání Zdrawa: pred Upadem a Nakazeňím Mornég Uplavice, tak rečenég (Choleri) widaná a druhú Krátké naučení: čo má člowek zachowáwať, aby choleru neodstal, a čo sa má robiť s takim kterí už do tej nemoci upadel. Vznik týchto príručiek bol iniciovaný priebehom cholerovej epidémie, ktorá v roku 1831 výrazne zasiahla aj Uhorsko. Choroba sa dostala do Európy z Ázie a potom prostredníctvom ruských vojakov operujúcich v Perzii do Poľska, kde mali pomôcť potlačiť povstanie. Odtiaľ prenikla na územie východného Slovenska a na ďalšie územia. Nevyhla sa ani Hlohovcu.
Situáciu priebehu epidémie v Hlohovci a na okolí pochopíme lepšie, ak sa začítajme do záznamov Arpáda Felcána: „Od r. 1831 začala pustošiť cholera. Obyvateľstvo neposlúchlo rady lekárov. Nosili radšej u seba sošky, sv. obrázky, ,hagnuškyʻ svätých, zázračnú trávu, kvety atď. Samozrejme, že toto všetko nepomáhalo a mor sa šíril ďalej (...). Dľa záznamov kat. fary v Hlohovci prvý prípad smrti zapríčinený cholerou bol zistený dňa 3. aug., posledný 18. okt. 1831. – V tom roku pochovali vo farnom obvode Hlohovca celkom 752 ľudí, z toho vraj 486 na choleru zomrelých. Výkaz tento udáva len počet pochovaných katolíkov z obci Hlohovec, Sv. Peter a Koplotovce. Počet zomrelých evanjelikov a Židov nie je známy.“ V uvedenom je okrem štatistických údajov o obetiach v našom meste zaujímavá ešte jedna informácia. Týka sa nedôvery ľudí k názorom lekárov a utiekanie sa k viere, poverám či rôznym ľudovým formám mágie a liečiteľstva.
Priebeh cholery v Hlohovci máme zachytený aj na votívnom obraze neznámeho ľudového umelca z roku 1832, ktorý bol namaľovaný bezprostredne po ústupe choroby. Dielo je dnes súčasťou expozícií Vlastivedného múzea v Hlohovci. Nad vedutou Hlohovca je vyobrazená Mariazellská Madona, ktorá ochraňuje mesto. Pod ňou je uvedený nápis „Mor, hlad, vojnu odvráť od nás!“ Jeden detail je však povšimnutiahodný (pozri obrázok, zdroj: fotoarchív Vlastivedného múzea v Hlohovci). Uprostred obrazu je na ceste vidno ľudí prevážajúcich rakvy so zosnulými, ale leží tam i mŕtve telo človeka a vidíme aj postavu chorobou zoslabnutého a odpadávajúceho človeka. Pri mŕtvych či chorých sú modliace sa a žialiace postavy ďalších Hlohovčanov. Autor tým vyjadril aj to, že choroba číhala a útočila na ľudí bez rozdielu všade. Cholera si nevyberala. V auguste 1831 jej podľahol aj Imrich Zay, zemepán z blízkych Bučian. Spoločne s manželkou pomáhali liečiť ľudí tým, že zriadili improvizovanú ordináciu, čím sa dostávali do kontaktu s infikovanými.
Generácia osvietenských lekárov, z ktorých viacerí boli súčasťou bernolákovskej generácie, sa snažila podávať rady, návody či odporúčania proti nákazlivým chorobám. O ich poznaní, prevencií či liečení panovala medzi ľuďmi veľká neinformovanosť. Jedným z tých, ktorí sa to pokúšali zmeniť, bol aj J. Bijacovský a v tejto súvislosti bližšie priblížime poslednú z jeho vyššie spomínaných zdravotníckych brožúr z roku 1832. Spis sa drží primárne svojho poslania, zbytočne nezahlcuje čitateľa medicínskou faktografiou, ale priamo, stručne a výstižne opisuje chorobu, jej priebeh, liečbu i prevenciu.
Autor uvádza, že chorobu dostanú ľudia, ktorí sa nedostatočne obliekajú, a preto prechladnú a tiež tí, čo nemajú mieru v jedení a pití. Prechádza k príznakom choroby: bolesť hlavy, závraty, tlak na žalúdku, zvracanie. Ako liečbu odporúča pitie bylinných nápojov. Pomôcť má prášok z koreňa rastliny Uragoga pravá (Radix ipecacuanhae), no v prípade, že chorý nemá rastlinu k dispozícii, má konzumáciou teplej vody vyvolať zvracanie. Nezdravý musí zostať na lôžku v teple, dostatočne spať a dobre sa vypotiť. Telo pacienta musí byť primerane zahrievané, aby mu nebolo zima – zvlášť treba venovať pozornosť končatinám a tiež časti tela, kde sa nachádzajú tráviace orgány, ktoré možno zahrievať prostredníctvom nádoby naplnenej teplou vodou. Žalúdok je dobré upokojiť čajmi (napr. mätový, kamilkový, bazový). V prípade ďalších problémov, napr. zvracania a hnačky radí autor vyrobiť roztok z bylín a gáfrového vína. Pri pocitoch bolesti v oblasti srdca treba zmiešať chren s cesnakom a priložiť zmes na oblasť močového mechúra. Proti problémom s močením pomôžu hlavičky makovíc alebo konopné listy. Odporúčaní a návodov je viac, sú to konkrétne rady na presne definované či opisom identifikované problémy. Súčasťou odporúčaní je harmonogram liečby v podobe určenia dávkovania a aplikovania liečivých látok.
Spis mal vo svojej dobe svoje opodstatnenie najmä, keď sa dostal do rúk tým, ktorí sa často stretávali s chorými. Takto rôzni miestni lekári, lekárnici, felčiari, mastičkári, ošetrovatelia, ale i kňazi mali dobrý návod, ako trpiacemu pomôcť či aspoň uľaviť. O úspešnosti svojich liečiteľských metód podáva Bijacovský dôkaz, keď v inej brožúre uverejňuje krátku štatistiku. Zo 669 chorých sa vďaka jeho odporúčaniam zbavilo v Nitre choroby až 620 pacientov.
Ešte raz sa objavuje Bijacovského meno v súvislosti s Hlohovcom, no i s jeho povolaním lekára a tiež poslaním bernolákovca. Práve počas cholerovej epidémie v roku 1831 zavítal do Nitry ruský a ukrajinský filológ a slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij. Na popud svojho priateľa, nitrianskeho lekárnika a prírodovedca (majiteľa bohatej zbierky korytnačiek a rastlín) Adolfa Františka Langa, plánoval navštíviť básnika Jána Hollého, ktorý v tom čase pôsobil v Maduniciach. Podľa predpisov mal pohyb každého cudzinca na starosti stoličný lekár, a keďže ním bol aj Bijacovský a navyše dobre poznal Hlohovec, kde dlhšie pôsobil a taktiež ako prívrženec Bernoláka i najslávnejšieho básnika píšuceho jeho kodifikáciu, Jána Hollého, bol to on, kto sprevádzal ruského vedca. Spoločne s ním pricestoval z Nitry do Hlohovca, kde ho zoznámil s istým srbským kupcom a ten ho už zaviedol do Maduníc. Aj vďaka tomu sa nám prostredníctvom Sreznevského listov, ktoré posielal zo svojich ciest matke, zachoval cenný autentický dokument priebehu návštevy J. Hollého v Maduniciach. Sreznevský o ňom povedal, že je „veľký poeta a československý Deržavin.“
Napokon o Jánovi Bijacovskom treba povedať, že sa výrazne zaslúžil o osvetu v oblasti predchádzania nákazlivým chorobám a tiež, že svojimi spismi prispel k rozvoju slovenskej medicíny. J. Bijacovský zomrel 2. februára 1848 v Nitre.
Marián Kamenčík